V samote

Dramatik a režisér Bernard-Marie Koltès bol do predčasnej smrti v roku 1989 považovaný za výrazného predstaviteľa francúzskeho divadla, nástupcu Becketta, Geneta či Claudela. Témy jeho diel sa úzko spájali s jeho vlastným životom. Homosexuál vo svete patriacom heterosexuálom sa zaujímal o ľudí, ktorí stáli podobne ako on na okraji spoločnosti. Černosi, gangstri, stratené existencie z podsvetia boli inšpiráciou na drsné, no zároveň lyrické partitúry citlivo pracujúce s jazykom, jeho rytmom a znením, no aj so samotným slovom – s jeho podstatou a pôsobením.

Koltèsovo vrcholné dielo V samote bavlníkových polí ponúka dialogický šerm dvojice postáv – klienta a dílera –, za ktorým sa skrýva čosi nevyslovené. Slovenský režisér najmladšej generácie Martin Hodoň ho autorsky prepracoval na inscenáciu V samote. Hodoň rešpektuje poetiku dramatika, nepokúša sa odkrývať významy či dešifrovať zmysel replík, dostať sa k jadru významu. Koltèsovu drámu bez daných časopriestorových súradníc transformuje na nečakané, možno nechcené a možno osudové stretnutie dvoch neznámych indivíduí kdesi na periférii. Pôvodne záhadný, mnohoznačný text sa stáva rozhovorom o túžbe a moci, o závislosti od potreby dominovať aj pokúšať, no rovnako byť niekým vlastnený a pokúšaný. V rytmickom prúde dialógu sa vynorí asociácia na úvahu Michela Houellebecqa z románu Soumission (v češtine vyšiel pod názvom Podvolení), v ktorom opísal mužské vzťahy ako neustále balansujúce medzi „pederastiou a súbojom“. Inscenácia V samote v mnohom pripomína aj dialóg Mefistofela a Fausta, len tu nie je vôbec jasné, kto je démonom a kto tým, čo prahne.

Herci František Maňák a Mark Kristián Hochman uprostred prázdnej scény, často pohrúženej do tmy alebo v tichom šere, umne pracujú s napätím aj intenzitou. Popri dynamike dialógu zohráva svoju úlohu aj pôsobenie tiel hercov v obrazoch na hranici súčasného tanca a fyzického divadla. Hrajú s odcudzením v hlase a intonáciách, no zároveň sú fyzicky veľmi prítomní. Kombinácia slova, pohybu a priestoru generuje zvláštnu, až omračujúcu energiu, vyvoláva neistotu, zároveň podnecuje zvedavosť. Inscenácia nezanecháva konkrétny morálny odkaz, no nabáda k uvažovaniu o tom, že snaha vlastniť, túžba kontrolovať, manipulácia, vynucovanie a násilie nemusia byť vždy len prejavmi sily a moci. Môže ísť aj o príznaky slabosti, strachu, krehkosti, obrany, ba v istom ohľade dokonca totálnej lásky. Minimalistické divadlo sústredného dialógu a znepokojujúceho pohybu rekonštituuje pohľad na súčasný étos a naznačuje, že ten nepatrí iba do sféry „oficiálnej“ spoločnosti, no existuje aj na jej okraji – aj keď v odlišnej podobe, rešpektujúc odlišné pravidlá. Inscenácia V samote ponúka filozofický traktát o mužoch, mužnosti a možnostiach hĺbky ich intímneho vzťahu a zasiahne diváka intelektuálne, no v rovnakej miere aj emocionálne.

Milo Juráni

réžia: Martin Hodoň
scéna, kostým, svetlo: Michal Hōr Horáček
pohybová spolupráca: Viktor Černický
produkcia: Sylvie Vojtová, Adam Harton
účinkujú: Mark Kristián Hochman, František Maňák
podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť

Martin Hodoň (1989) 

je absolventom divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a réžie a dramaturgie na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Venuje sa prevažne autorskému a fyzickému divadlu s presahom do súčasného tanca, ako aj výskumu vzťahu performance art a performing arts. Počas štúdia na JAMU uviedol pod názvom V samote autorskú variáciu na hru B. M. Koltèsa V samote bavlníkových polí, ktorá sa stala východiskom inscenácie divadelného zoskupenia GAFFA. Magisterské štúdium ukončil autorskou inscenáciou ISBN (International Serial Body Number). Spolupracoval s brnianskym divadlom Husa na provázku, Národným divadlom Brno, tanečníkom Tomášom Janypkom, ochotníckym súborom DS Daxner v Tisovci. V roku 2015 založil spolu s Dášou Čiripovou a Zuzanou Neméthovou nezávislú performatívnu platformu GAFFA, pod ktorou vznikli projekty EVA, Pomaly plynúce dni, negatív_eGOtrip, mimochodom. Spolupracuje s divadlom NoMantinels a je dramaturgom bratislavského festivalu Drama Queer.

„… francúzska tradícia, príliš viazaná na text, priviedla režiséra k tomu, že text skrátil, aby získal viac priestoru na konanie. Paradoxne, práve miesta, kde dochádza k rovnováhe medzi konaním a textom, sú najvydarenejšie a dokazujú virtuozitu režiséra.“

(Pierre Nadaud)

„Tieto Bavlníky predstavujú dôslednú syntézu silného textu, strhujúceho herectva a všetkých dostupných a pritom jednoduchých prvkov, ktoré mám v divadle rád.“

(Michal Pěchouček)