Dom

Klasická divadelná hra Dom Bernardy Alby španielskeho dramatika Federica Garcíu Lorcu má v histórii nitrianskeho divadla jedinečné postavenie. Inscenácia z roku 1979 nebola totiž len jedným z umelecky najvýraznejších diel režiséra Jozefa Bednárika a jeho definitívnym etablovaním sa na profesionálnej divadelnej scéne. Bola predovšetkým správou o území obohnanom plotom, stráženom vojakmi so samopalmi a obkolesenom mínovým poľom. Územím neslobody a morálneho relativizmu. Je pritom jedno, či si túto charakteristiku spojíte s Francovým Španielskom či nacistickými koncentračnými tábormi, na ktoré odkazovala scénografia Františka Pergera, alebo s normalizačným Československom, ktoré z javiska odčítali doboví diváci a kritici.

Divadlo Andreja Bagara sa vo svojej jubilejnej sezóne rozhodlo k textu vrátiť, hoci v pozmenenej podobe. Lorcova dráma totiž tvorí východisko autonómneho textu českej dramatičky Anny Saavedrovej. Aký je teda étos rovnakého územia po vyše štyroch desaťročiach? Podľa inscenácie režiséra Mariána Amslera pripomína občiansku vojnu, ktorá síce ešte neprerástla do hromadného vraždenia, no polarizácia súčasnej spoločnosti pripomína stav, v ktorom jednotlivé skupiny len čakajú na zámienku, aby mohli svoju nenávisť naplno ventilovať. Dom totiž možno čítať ako Lorcovu predsmrtnú halucináciu. Španielsky dramatik v interpretácii Petra Oszlíka stretáva osudových mužov svojho života, symbolicky v detailoch aranžuje postavy svojej hry či predstavuje mŕtvolu Bernardinho manžela. Samotný príbeh Domu Bernardy Alby prináša Lorcovo svedectvo o nástupe fašizmu v Španielsku, ale najmä Amslerovu výpoveď o časti slovenskej spoločnosti, ktorú dráždi akákoľvek odchýlka od všetkého, čo vybočuje z jej predstavy o „normálnosti“. Skúšobný proces sa kryl s kampaňou k parlamentným voľbám 2020, počas ktorej Slovensko očakávalo koniec éry plnej najdrzejších korupčných praktík. No zároveň sa obávalo, že to bude za cenu posilnenia pozície extrémnej pravice. Asi je istou správou o stave krajiny, ak za úspech považujeme, že sa počet poslancov fašistickej strany nakoniec zvýšil „len“ o troch, že ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny riadi človek, ktorý používal pseudonym Posledný križiak, a podobne. Dátum premiéry (6. 3. 2020) však ovplyvnil vyznenie inscenácie aj iným spôsobom. Presne v ten deň bol na Slovensku potvrdený prvý prípad ochorenia COVID-19. Nasledujúci týždeň vstúpil do platnosti zákaz konania verejných kultúrnych a iných podujatí a divadlá zostali zatvorené. Toto obdobie tak okrem iného otvorilo otázku stanovenia hranice medzi spoločensky zodpovedným správaním či ochranou rizikových skupín a ochranou základných ľudských práv a slobôd. Vidieť na javisku Máriu Jozefu (Žofia Martišová) tyranizovanú a väznenú Bernardou (Daniela Kuffelová) znamená spomenúť si na obdobie, počas ktorého mohli seniori nakupovať len počas dvoch predpoludňajších hodín. Štát pritom absolútne nebral ohľad na množstvo pracujúcich seniorov, na fakt, že na Slovensku je mnoho lokalít, v ktorých jednoducho ľudia pod 65 rokov prakticky nežijú.

Dom je však aj o schopnosti režiséra Mariána Amslera pracovať s hercami, citlivo ich viesť a vyťažiť z nich maximum. Výsledkom je, že herecký súbor DAB v inscenácii ponúka jeden z najlepších kolektívnych výkonov za posledné roky. Na jednej strane disciplinovane a presne rešpektuje režisérovu ambíciu vytvoriť klaustrofóbny svet, umocnený úzkym hracím priestorom, na strane druhej plasticky pracuje s jednotlivými charaktermi a popritom buduje homogénny celok, ktorý netvorí deväť individualít, ale deväť spolupracujúcich kolegov.

Miroslav Zwiefelhofer

Inscenácia bola pre svoj odkaz na výročie Divadla Andreja Bagara a svoj legendárny predobraz zaradená do hlavného programu MF Divadelná Nitra 2020 mimo kurátorského výberu inscenácií slovenských divadiel. Tak si organizátori festivalu pripomínajú aj sté výročie slovenského profesionálneho divadla.

réžia: Marián Amsler
dramaturgia: Marie Špalová
kostýmy : Marija Havran
scéna: Juraj Kuchárek
hudba: Ivan Acher
pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
účinkujú: Daniela Kuffelová, Žofia Martišová, Lenka Barilíková, Andrea Sabová, Barbora Andrešičová, Nikolett Dékány, Eva Pavlíková, Peter Oszlík, Tomáš Stopa
podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť

Marián Amsler (1979)
je absolventom dramaturgie a réžie na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Už jeho študentské inscenácie Čechovových hier Platonov a Ivanov boli ocenené na festivaloch vo Varšave, v Prahe a v Brne, za obe získal aj cenu Dosky v kategórii objav sezóny. Po skončení štúdia spolupracoval s mnohými slovenskými i českými divadlami. V roku 2005 sa stal spoluzakladateľom nezávislého Divadla Letí v Prahe. Od roku 2008 pôsobil ako interný režisér HaDivadla v Brne a v rokoch 2010 – 2014 bol aj jeho umeleckým šéfom. V rokoch 2015 – 2018 bol režisérom a umeleckým šéfom Divadla ASTORKA Korzo ʼ90 v Bratislave. Pôsobí aj ako pedagóg na Katedre réžie a dramaturgie Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Ako významná osobnosť slovenskej divadelnej scény bol prostredníctvom réžií viackrát súčasťou programu Divadelnej Nitry: 2002 – Táňa, Táňa (VŠMU), 2003 – Platonov (VŠMU), 2012 – Pohania (Slovenské národné divadlo), 2018 – Ľudia, miesta a veci (Divadlo Andreja Bagara v Nitre). V roku 2012 bol kurátorom výberu slovenského programu Divadelnej Nitry.

„Takmer prázdny priestor s holými stenami je rovnako väzením pre Lorcu, ktorý čaká na svoj ortieľ, podobne ako pre sedem žien, odsúdených na smútenie. Jediným dominantným predmetom na javisku je pomarančovník, zastupujúci Andalúziu, Granadu a horúce leto, teda miesto a ročné obdobie príbehu. Ale zástupne je aj ovocím poznania. Voľba uvedených divadelných výrazových prostriedkov umožnila tvorcom miestami surrealistický a metaforický pohľad na realitu.“
(Marta Žilková, monitoringdivadiel.sk, 4. 5. 2020)

„Napriek úsečným výňatkom a úpravám z originálneho Domu Bernardy Alby po obsahovej stránke neubúda. Príbeh odohrávajúci sa medzi múrmi Lorcovej cely obsiahne kľúčové momenty a témy drámy. Samotný javiskový tvar je sériou obrazov, ktoré tvorcovia kreujú ako výtvarné kompozície.“
(Lucia Lejková, kød – konkrétne o divadle, 5-6/2020)