Kino Palace, Radlinského 9
1925, architekt: Friedrich Weinwurm
Kino Republika, ako sa spočiatku nové kino nazývalo, bolo postavené z iniciatívy Prvej slovenskej filmovej spoločnosti Limbora v Bratislave, ktorá si na projekt povolala špičkového architekta Friedricha Weinwurma a stavbu zrealizoval miestny židovský staviteľ Ignác Weil, otec úspešného výtvarníka Shragu Weila. V 1930 sa stal prevádzkovateľom kina podnikateľ Július Stark, vďaka ktorému bolo kino uspôsobené na premietanie ozvučených
filmov ako prvé na území Slovenska. Prvým bol americký film The singing fool. V rokoch 1931 a 1957 kino prešlo prestavbami, ktoré mu dali dnešnú podobu. V kine sa od roku 2006 nepremieta a budova bola zaradená do prebytočného majetku mesta. V období kandidatúry Nitry na Európske hlavné mesto kultúry 2013 mesto plánovalo premeniť nevyužívaný priestor kina na kultúrne centrum. Avšak doteraz je nevyužívaný a v zlom stave.
Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016
.
Dom Verőovcov, Kmeťkova 11
1929, architekt: Jacques Oblatt
Hoci sa viedenské obdobie architekta Jacquesa Oblatta nieslo v duchu doznievajúcej secesie, projekt luxusného rodinného sídla Verőovcov, možno aj pod vplyvom kolegu Adolfa Loosa, už podriadil očistenej a predovšetkým plne účelnej modernej architektúre. V rámci Nitry bol dom Verőovcov vlastne jedným z prvých vo svojej podstate moderných domov. Dve nadzemné podlažia, každé s vlastnou terasou, architekt rozdelil na spoločenské prízemie s veľkou halou, jedálňou, salónom a na poschodie so súkromnými izbami obyvateľov domu. Výškové rozohranie podlažnosti opäť odkazuje k Loosovi a jeho architektonickej koncepcii, tzv. Raumplanu, ktorá zakrátko obletela európsky kontinent a ovplyvnila v ňom mnoho ďalších architektov. Architekt Oblatt v 30. rokoch navrhol aj Vilu Sanssouci v Trenčianskych Tepliciach a židovskú školu v Leviciach, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami.
Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016.
Dom Maxa Schurmanna, Vikárska 2 
Nitriansky staviteľ Ján Tomašek naprojektoval bytový dom podľa najnovších trendov v architektúre. Dnes už stavebne upravený a preto menej nápadný dom má železobetónovú skeletovú konštrukciu, jednoduché fasády, ktoré členia iba funkčne rozmiestnené okná, ploché strechy, z ktorých bola jedna ešte donedávna priestrannou terasou. Dom dal na mieste staršieho rodičovského postaviť významný slovenský maliar Maximilán Schurmann, ktorý maľbu vyštudoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Ešte počas štúdií sa ako jeden z mála slovenských umelcov dostal do osobného kontaktu s obdivovaným impresionistom Claudeom Monetom vo francúzskom Giverny a novátorský spôsob maľby svojím návratom priamo importoval na Slovensko. Nejedno plátno vzniklo práve na strešnej terase, na ktorú sa vychádzalo z majstrovho ateliéru na najvyššom podlaží.
Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016.
Bártfay medzi nami, Vajanského 1
Meno slovenského sochára a nitrianskeho rodáka Tibora Bártfaya dnes často spájame hlavne so sochárskou výzdobou priestorov Divadla Adreja Bagara alebo so zatracovanou monumentálnou sochou V. I. Lenina. Odhliadnuc od doby, v ktorej tvoril, patrí medzi najkvalitnejších slovenských sochárov svojej doby a jeho meno sa spája s viacerými dnes už doslova zabudnutými dielami, ktoré boli v minulých desaťročiach osadené v Nitre. Medený kvet, Siréna či Ruky vytvoril Bártfay pre sídlisko Chrenová a patria medzi jeho najhodnotnejšie práce, ktoré vznikli vďaka spolupráci a silnému priateľstvu sochára s architektom sídliska Michalom Maximiliánom Scheerom. Po roku 1989 boli jeho sochy, aj pre zlý technický stav, zo sídliska postupne odstránené. V rokoch 2015 – 2016 Základná umelecká škola Jozefa Rosinského v Nitre iniciovala projektom Bártfay medzi nami návrat týchto zabudnutých a zničených sôch späť do verejného priestoru – v areáli školy.
Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016.