Dnes večer nehráme

V jeden novembrový deň roku 1989 prebieha v Činohre Slovenského národného divadla tesne pred reprízou inscenácie Ibsenovho Nepriateľa ľudu chaotická a rozpačitá záskoková skúška. Režisér rozdáva posledné pokyny, maskérka líči protagonistov. Niektorí sa ukážkovo sústreďujú, niektorí vôbec nerešpektujú situáciu. Náhle prichádza správa z Prahy. Po jednom z protestov, ktoré rozohnala polícia, sa viacero divadiel rozhodlo nehrať, ich predstavitelia namiesto toho diskutujú s divákmi. A tak aj herecké osobnosti prvej slovenskej scény začínajú uvažovať, čo robiť… Takto by sa mohla začať divadelná rekonštrukcia revolučných udalostí, ale v skutočnosti je inscenácia Dnes večer nehráme, ktorá vznikla pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie, skôr dokumentárno-fantaskným kabaretom. Renomovaný český režisér Jiří Havelka pracoval s medzigeneračnou skupinou hercov metódou kolektívnej autorskej tvorby, podobne ako v inscenácii Elity (2017; v programe MF Divadelná Nitra 2017). Rovnako ako v Elitách aj tentoraz je minulosť mostom k úvahám o súčasnom stave. Rekapituláciu úlohy divadelníkov pri zmene režimu navrstvili tvorcovia do viacerých rovín.

Režisér v procese tvorby čerpal zo spomienok priamych aktérov revolučných udalostí, v tom čase už etablovaných hereckých legiend našej prvej scény, ako Emília Vášáryová či Emil Horváth, vtedajších predstaviteľov najmladšej generácie, ako Richard Stanke či Ingrid Timková, no priestor v inscenácii dostala aj súčasná nastupujúca herecká generácia (Dominika Kavaschová a poslucháčky VŠMU a konzervatória). Udalosti zachytené historikmi sa vďaka tomu obohacujú o dejiny jednotlivcov, ich autentické spomínanie sa doslova mieša so známymi prejavmi z tribún. Texty sú zároveň pretkané replikami dramatických postáv, ktoré protagonisti stvárnili a ktoré evokujú revolučné vzopätia. Do toho zaznievajú aj osobné názory a stanoviská tých, ktorým minulý režim „ukradol tváre“, no aj vyjadrenia najmladšej generácie, ktorá ho nezažila. Pertraktuje sa socializmus, naše očakávania od demokracie, kriticky sa hodnotí súčasný stav justície na Slovensku.

Kooperácia všetkých tvorcov od režiséra Havelku cez dramaturgičku Miriam Kičiňovú a scénografku Luciu Škandíkovú až po kolektív hercov a herečiek umožnila vznik spektakulárnej, inteligentnej, intenzívnej, nápaditej a neraz vtipnej skladačky obrazov. Tvorcovia v nich raz civilne, inokedy teatrálne polemizujú o tom, ako sa hodnoty, ktoré herci reprezentujú na javisku, odtláčajú do ich občianskych postojov, o tom, čo je ešte divadlo, čo už realita a či vôbec existuje medzi nimi hranica. Poukazujú aj na zraniteľnosť a niekedy dokonca idealizmus a naivitu umelcov, ktorí v dobrej viere pomáhali a stále pomáhajú aktivovať občiansku spoločnosť na Slovensku, aj keď neraz s rozpačitými výsledkami. Aký étos vlastne možno prehlbovať v krajine, ktorej občania nestihli uveriť v skutočnú demokraciu, a akú funkciu má v „hre na spravodlivý štát“ umenie? To, akú inscenáciu diváci uvidia, závisí aj od ich veku, skúsenosti či príklonu k určitému názorovému prúdu – všetky tieto faktory majú vplyv na to, či prevládne nostalgia (ktorej sa tvorcom úspešne darí vyhýbať), kritický pohľad na prelínanie politiky a umenia, alebo divákov vtiahnu aktuálne roviny a súčasné paralely.

V čase riešenia dôsledkov a následkov epidémie ochorenia COVID-19 sa opäť ukázalo, akou slabou prioritou je kultúra vo verejnej sfére. Okrem toho, že inscenácia Dnes večer nehráme potvrdzuje, že naša prvá scéna je otvorená trendom, risku a tvorivým experimentom, je aj užitočnou inscenáciou o hodnote umenia a umelca a o étose, ktorý s tým súvisí.

Milo Juráni

réžia: Jiří Havelka a kol.
dramaturgia: Miriam Kičiňová
asistent dramaturgie: Petr Erbes
scéna: Lucia Škandíková
kostýmy: Tereza Kopecká
účinkujú: Emília Vášáryová, Emil Horváth, František Kovár, Richard Stanke, Ingrid Timková, Ondrej Kovaľ, Dominika Kavaschová, Svetozár Hanes, Zdeněk Mynář, Dana Droppová, Annamária Janeková, Alexandra Lukáčová, Sandra Lasoková, Sára Polyaková, Timea Rošková a členovia externého zboru Opery SND
podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť

Jiří Havelka (1980)

absolvoval DAMU v Prahe v odbore réžia alternatívneho a bábkového divadla. Spolupracoval s mnohými českými divadlami, ako sú Dejvické divadlo (Čierna diera, 2007, Inscenácia roka v ankete Divadelných novín; Wanted Welzl, 2011; Vražda kráľa Gonzaga, 2017), HaDivadlo (Indián v ohrození, 2008; Svet v ohrození, 2012), Divadlo Na zábradlí (Ubu sa zabáva, 2010; Šialenstvo, 2014), Národní divadlo Praha (Experiment myší raj, 2016). So súborom Vosto5 spracováva národné témy výsostne autorským prístupom na princípe persifláže a mystifikácie, napríklad v inscenáciách Pérák – o období protektorátu (2011), Súboj Titančekov – o mníchovskej zrade (2013), Dychovka – o odsune Nemcov (2013, Cena Divadelných novín) či v inscenácii o bytovej schôdzi Spoločenstvo vlastníkov, ktorá získala Cenu Divadelných novín a Havelka ju aj sfilmoval (Český lev 2020 za scenár). Spolupracoval i s tanečným divadlom VerTeDance (inscenácia Korekcia vyhrala v roku 2013 Českú tanečnú platformu, Cenu Divadelných novín a cenu Herald Angel na festivale Fringe v Edinburghu). V roku 2008 získal Cenu Alfréda Radoka v kategórii talent roka. V rokoch 2011 – 2019 viedol Katedru alternatívneho a bábkového divadla (KALD) na pražskej DAMU.

„Vytvoriť inscenáciu na počesť tridsiateho výročia takej udalosti, akou je November 1989, navyše v divadle, ktoré v ňom zohralo kľúčovú úlohu, a dokonca aj s niekoľkými hercami, ktorí sa týchto udalostí aktívne zúčastnili, je extrémne nevďačná úloha, navyše ,smrdiacaʻ patetickým pomníkom. V tomto ohľade možno bez najmenšej diskusie povedať, že Havelka vytvoril dielo, ktoré nie je ani nudnou povinnou jazdou, ani prázdnym gestom, ale živou inscenáciou.“

(Miroslav Zwiefelhofer, monitoringdivadiel.sk, 26. 10. 2019)

„Na výbere dokumentov a výslednej podobe inscenačného scenára sa podieľal celý tvorivý kolektív a to je nóvum, ktoré do Činohry SND priniesol režisér (už pri jeho prvej inscenácii Elity). … Chápeme, že Jiří Havelka ukončil projekt veľkým Stockmannovým monológom na adresu kompaktnej väčšiny, stojacej na močiari lží, decentne prednášaným Emilom Horváthom.“
(Soňa Šimková, kød – konkrétne o divadle č. 10/2019)