Zmaľovaná huba

V autorskej performancii Zmaľovaná huba predstupuje Davis Freeman pred publikum v pološere a spieva pieseň Toma Pettyho Southern Accents. Podobne ako Petty v piesni aj Freeman na javisku otvára tému reči, presnejšie detailu, akým je dialekt či dokonca prízvuk, a jeho schopnosti charakterizovať hovoriaceho. V prípade Pettyho lyrického subjektu nikoho nezaujíma jeho príbeh alebo pohľad na život, pretože pre južanský prízvuk má o ňom každý, kto ho počúva, hneď jasnú (a skreslenú) predstavu. Petty prednáša text jednoducho a s úprimnosťou folkového speváka, publiku nič nevyčíta, kladie proti sebe unáhlené súdy na jednej strane a bohatý vnútorný svet, ktorý sa za nimi ukrýva, na strane druhej. Aj Davis Freeman stojí oproti publiku a snaží sa s ním bezprostredne komunikovať.

Zmaľovaná huba má navonok formu stand-up comedy, no s jej prostriedkami pracuje veľmi rafinovane. Po pár veršoch melancholickej piesne začne Freeman úvahou o smrti. Alebo skôr o mŕtvych. Na svete zomrie denne asi stopäťdesiattisíc ľudí, 2. októbra 2017 bol Tom Petty jedným z nich. Spevák, ktorý sa stal slávnym vďaka tomu, že spieval o celkom obyčajných veciach, o celkom obyčajných ľuďoch, ktorých životy ostanú anonymné. Hneď v úvode Freeman načrtne zaujímavý paradox v spôsobe svojho rozprávania. Publiku rozpráva veľmi osobné príbehy, ukazuje tak svoju zraniteľnú stránku, ale vďaka performatívnemu majstrovstvu dokáže minimálnymi prostriedkami udržať od svojho rozprávania dôležitý odstup a striedať polohy klauna, donkichotského hľadača, spovedajúceho sa človeka, herca s trochu hviezdnymi maniermi a motivačného trénera.

Davis Freeman porozpráva príbehy zo svojho života (založenie vlastnej rodiny, výchova detí, smrť priateľa), dostane sa až k príbehu svojej rodiny a prichádza s prekvapivým odhalením – jeho starý otec, pôvodom z amerického Juhu, bol členom Ku Klux Klanu. Na pozadí faktov, rozprávania o vtipných aj smutných udalostiach zo svojho života sa pýta, ako človeka poznamenajú jeho predkovia, ako sa dá vyrovnať s tým, akí boli, čo všetko nám zanechali – a či je to vôbec dôležité. Pri konfrontácii s minulosťou pomáha nádej v podobe vlastných potomkov a prostredníctvom nich viera v lepšiu budúcnosť. Láska a smrť, hanba a šťastie, náhoda a nedorozumenie sa v jeho rozprávaní prepletajú a neukazujú udalosti v zjednodušenej, sentimentálnej podobe, ale v ich tragikomickej celistvosti.

Jednou z dôležitých tém inscenácie je divadlo. Jednak preto, že sa mu Freeman venuje celý život, a jednak preto, že sa so svojimi divákmi stretáva práve vďaka nemu. Jeho javisková postava chce svoju existenciu po štyridsiatke skúmať čo najúprimnejšie. Je to vôbec možné, ak je základom divadla práve popretie úprimnosti? Otázky, kto je Freeman a čo doteraz urobil so svojím životom, a hľadanie odpovedí na ne na scéne vyznievajú komicky. Presne tak, ako sa na takéto veľké témy v tomto podaní patrí. Zároveň z nich však vyžaruje porozumenie pre človeka a všetko ľudské. Asi preto, že Freeman sa za nič nehanbí. A aj vďaka tomu, ako dokáže až s čechovovským očarením či úžasom aj z najtrápnejších maličkostí a morálnych zlyhaní či etických dilem svojho života a života svojich blízkych vydolovať metaforu alebo aspoň pochopenie pre to ľudské, ktoré nám môže byť celkom cudzie.

Ján Šimko

koncept a réžia: Davis Freeman
účinkujú: Davis & Kaya Freeman
vizuálna grafika: Sam Vanoverschelde
produkcia: Random Scream & Bit Teatergarasjen
podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Flanders – State of Art, LITA – autorská spoločnosť, Nadácia SPP

čoskoro

čoskoro