Zimná cesta

Peter Mazalán je všestranný umelec, ktorého autorské projekty vzbudzujú čoraz väčší záujem publika aj verejnosti. Ako vyštudovaný operný spevák v nich spravidla prepája operné inšpirácie s témami, ktoré ho osobne zaujímajú. V ostatnom období je to najmä téma autizmu a neurodiverzity, čo je medicínsky pojem, ktorý odkazuje na variabilnosť ľudskej mozgovej aktivity a mentálnych schopností. Podľa súčasných odborných štúdií v populácii pomerne výrazne stúpa počet ľudí s diagnózou poruchy autistického spektra, na druhej strane začíname citlivejšie a otvorenejšie vnímať túto rozmanitosť aj cez prizmu reálneho a potenciálneho spoločenského prínosu. Mazalánov záujem o tieto témy pramení aj z vlastnej skúsenosti – autistom je aj jeho synovec Felix. Aj preto vznikla inscenácia Človek s PAS (porucha autistického spektra), na ktorú – hoci v inscenačne celkom odlišnej podobe – nadviazal projekt Zimná cesta.

Inscenácia Zimná cesta má niekoľko inšpiračných zdrojov – piesňový cyklus Franza Schuberta, inšpirovaný poéziou Wilhelma Müllera, a hru Winterreise Elfriede Jelinekovej. Ústrednou postavou oboch diel je jedinec na okraji spoločnosti, nepochopený tulák stratený v hmle vlastnej existencie. Autor konceptu a režisér Mazalán v nich nachádza paralelu s ťažko uchopiteľným vnútorným svetom autistu, v ktorom momenty fascinácie a hlbokého zaujatia striedajú chvíle rozrušenia a sociálnej izolácie. Východiskovou situáciou je koncert Schubertových skladieb, ktoré interpretuje sám Mazalán. Hudba sa stáva prostriedkom komunikácie s autistickým dievčaťom a zároveň je tajomným svetom, do ktorého sa dievča stále hlbšie ponára, ignorujúc napomenutia svojej matky. Práve náročnosť rodičovskej roly pri starostlivosti o deti so špeciálnymi potrebami je ďalšou z tém, ktoré sa rozvíjajú na pozadí scénických akcií. Prostredníctvom vzťahu matky a dcéry sa na javisku odohráva konflikt dvoch realít, ktorý je strastiplný a neraz únavný až na hranu rezignácie, pre obe strany zložitý, ale aj láskyplný a poučný. Text Elfriede Jelinekovej je charakteristicky fragmentárny, náznakový; je to cesta zimnou krajinou, ktorá je metaforou blúdenia, v inscenácii podporená efektným svetelným dizajnom a v jednom okamihu sa dokonca všetko stratí v hmlistom opare. Divák sa tak spolu s aktérmi ponára do spletitého vnútra človeka s iným vnímaním, môže sa pokúsiť empaticky vstúpiť do odlišného duševného a mentálneho sveta a zároveň si uvedomiť, že ani jeho vlastná cesta nie je vždy rovná a jasná.

Medzi silné stránky inscenácie patrí okrem Mazalánovej interpretácie Schubertových skladieb aj subtílne herectvo Annamárie Janekovej v role dievčaťa, minimalistický a pritom realistický výkon Jany Oľhovej v role matky, klavírna virtuozita Petra Pažického aj vizuálna koncepcia Jána Ptačina. Inscenácia je však najmä zmysluplným spoločenským impulzom, pretože otvára témy v divadle prítomné zriedka a okrajovo. Mazalán a jeho spolupracovníci nám tak dávajú príležitosť uvažovať a prehodnocovať svoj postoj k inakosti, často ľútostivý alebo ignorujúci. Predovšetkým záver inscenácie totiž prináša nečakanú, dojímavo krásnu bodku, ktorá nás presvedčí o tom, že nič nemusí byť také, ako sa na pohľad zdá.

Martina Mašlárová

koncept, spev, réžia: Peter Mazalán
dramaturgia: Miro Dacho
účinkujú: Jana Oľhová, Annamária Janeková
klavír: Peter Pažický
elektronika, soundart, zvuk: Fero Király (Cluster ensemble)
svetlo: Ján Ptačin
kostým, masky: Simona Vachálková
podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť, program Európskej únie – Kreatívna Európa

Peter Mazalán (1984)

absolvoval operný spev a scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a Fakultu architektúry STU. Je laureátom viacerých medzinárodných speváckych súťaží (napr. Hilde Zadek International Vocal Competition vo Viedni, Concorso per Giovani Cantanti Lirici D’Europa v Come v Taliansku či Medzinárodná spevácka súťaž Antonína Dvořáka). Účinkoval na významných operných scénach (napr. Bayerische Staatsoper v Mníchove, Stadttheater Klagenfurt, Opernhaus Kiel, Slovenské národné divadlo Bratislava, Národní divadlo moravskoslezské Ostrava, Národní divadlo Brno). Ako koncertný umelec spolupracoval s hudobnými telesami ako Bayerisches Staatsorchester, Münchner Symphoniker, Chorwerk Ruhr, Slovenská filharmónia a Filharmonie Brno. Účinkoval na festivaloch Schleswig-Holstein Musik Festival, Rheingau Musik Festival či Mezinárodní hudební festival Špilberk. Koncertný repertoár uvádzal v sálach v Lübecku, Reutlingene, Essene, Frankfurte (Nemecko) či v São Paule (Brazília). Venuje sa aj autorským intermediálnym projektom, v ktorých prepája klasickú piesňovú a koncertnú literatúru s aktuálnymi divadelnými, performatívnymi a výtvarnými technikami.

„Tradičný koncert (podľa slov autora v bulletine ,dožívajúca forma piesňového recitáluʻ) sa začne rozpadávať: nielen zásahom dievčaťa, ale aj elektronickou intervenciou do klavírneho partu – znie ako preparovaný nástroj – a spevu. Matka podíde na pódium k dcére, napomína ju, tá je však duchom neprítomná a fascinovaná hudbou začne spievať spolu so sólistom. Dojatá si priloží noty na hruď. V tom momente svetlo zhasne a parostroj celý priestor intenzívne zadymí.“
(Jozef Červenka, operaslovakia.sk, 17. 3. 2020)

„Napriek snahe ochrániť ju, ju matka stráca v sústavnom neporozumení. Spočiatku minimalisticky tlmený a neskôr nástojčivejší prejav Annamárie Janekovej postupne eskaluje. Jej Dievča ignoruje publikum, miestami dvojjazyčný nemecko-slovenský vnútorný monológ je striedavo monotónny a naliehavý. Zámerne využívaná mechanická dikcia je presným naštudovaním komunikačného deficitu, ktorý sprevádza poruchu autistického spektra.“
(Veronika Kolejáková, monitoringdivadiel.sk, 20. 2. 2020)