Nie je to prvý rok, v ktorom festival Divadelná Nitra spoluorganizoval podujatie nazvané Deň pre Ukrajinu. Už po tretíkrát bolo jeho súčasťou podujatie, ktoré pripomína vojnové udalosti a ich následky a zároveň dáva Ukrajincom a Slovákom príležitosť stretnúť sa a vzájomne sa spoznať. Nedeľný program sa začal projekciou filmu Tí, ktorí zostali. S jeho autorkou Vierou Dubačovou sa rozprávala Daria Perehinets.
Prečo ste išli na Ukrajinu natáčať tento film?
Toto je už piaty diel. Chceme ním hlavne priniesť svedectvá o ľuďoch, ktorí prežili vojnu. Ukrajina mala 45 miliónov obyvateľov, z toho 6 miliónov opustilo svoje domovy, ale mnohí takú možnosť nemali a z rôznych dôvodov zostali doma. Práve na nich sa zameriavame. Navštevovala som oslobodené územia a prinášala svedectvo o ľuďoch, ktorí prežili ruské besnenie.
V ktorých oblastiach ste natáčali?
V Kyjivskej oblasti v Hostomeli, ďalej v Černihivskej, Sumskej, Charkivskej, Doneckej, Záporožskej, Chersonskej a Mykolajivskej oblasti. Takto sme vytvorili celý cyklus dokumentárnych príbehov. Ukrajina je obrovská krajina a v každej oblasti mala okupácia inú podobu.
Na čo ste zamerali pozornosť v jednotlivých oblastiach?
Ja som hlavne hľadala hrdinov. Je to veľmi ťažké, keď prídete do zbombardovanej oblasti a musíte sa za pár dní zorientovať, nájsť protagonistov do filmu. Veľmi často som sa vracala do Mikolajivskej oblasti.
O čom sú predchádzajúce diely cyklu?
Každý má svoju líniu.Začali sme v Hostomeli a Buči. Práve s týmito lokalitami boli spojené hrozby dobytia Kyjiva. V nich sme strávili veľa času.
Aké boli vaše pocity po skončení natáčania?
Je strašné vidieť vojnu naživo. Bolo strašné prísť do Irpiňa a vidieť zničené, spálené domy, v ktorých zomierali ľudia. Mala som pocit, že som sa dostala priamo do zlého filmu z druhej svetovej vojny. A takýto pocit som si odniesla z celého natáčania.