Sternenhoch

Z množstva českých autorov, ktorí tvorili na začiatku dvadsiateho storočia, patrí Ladislav Klíma k tým menej známym. Texty jeho súčasníkov Jaroslava Haška či Franza Kafku majú najbližšie k umeniu a literatúre dekadencie. Jej prvky nájdeme aj v Utrpenie kniežaťa Sternenhocha, ktoré sám autor definoval ako groteskné romanetto. Aj v tomto prípade sa inšpiroval filozofiou Arthura Schopenhauera a Friedricha Nietzscheho, no jeho filozofický román do veľkej miery čerpá aj z brakovej literatúry. Výsledný tvar sa plynule pohybuje medzi vysokým a nízkym a je pútavý rovnako pre čitateľov brakových hororov ako pre intelektuálov, hoci pre tých prvých je možno pre zámernú prácu s hnusom a zveličovaním odpudivých vlastností postáv ťažko prijateľný. Šľachtica Hellmuta Sternenhocha sleduje Klíma vďaka zápiskom z jeho denníka, ktoré našiel a ako literát sa ich rozhodol rekonštruovať, pričom text obohatil o Sternenhochove filozofické autoreflexie. Napriek tomu, že Sternenhoch má iba niečo cez 150 cm, je vycivený, škúli a nemá vlasy, podľa denníkových zápiskov sám seba vníma ako trochu znudeného, zato úspešného a krásneho muža, ktorý by sa dozaista stal Bismarckovým nástupcom, keby jeho životnú púť v tridsiatich troch rokoch neskrížila Helga, pri prvom stretnutí sedemnásťročná uhrančivo odpudivá žena, do ktorej sa hlboko zamiluje. Helga sa v manželstve premení na jednu z najkrajších žien, najmä počas tehotenstva. Keď však privedie na svet dieťa – Sternenhochov hnus – hneď po pôrode ho zabije, rovnako ako svojho otca, ktorý ju často bil. Z cesty po Afrike si privedie leva, tigra, čierneho leoparda a jaguára, s ktorými pravidelne súloží v záhrade a napokon si nájde aj milenca. Sternenhoch si uvedomí, že Helga sa zmenila na Démonu, a v záchvate žiarlivosti ju zaškrtí vo chvíli, keď mu pre nával hnusu a vracania nie je schopná dať polminútový bozk, napriek tomu, že jej to prikázal jej milenec a duchovný vodca a tým bozkom podmienil definitívny odchod s Helgou. Sternenhoch Helgu omráči kladivom, zatvorí ju do tajnej kobky hradu a celú natrie svojimi výkalmi. Helga v kobke umiera a jej smrťou sa začína denník Sternenhochovho utrpenia. Mapuje jeden rok a v ňom deväť návštev mŕtvej Helgy, počas ktorých mu ona rozpráva o svojom pekelnom mučení, ale i pozemskom mimozemskom bytí. Keď ju napokon v deň výročia úmrtia navštívi Sternenhoch v jej kobke, kopuluje s jej rozkladajúcou sa mŕtvolou, aby s ňou dosiahol večné spojenie. Román možno čítať ako svojráznu reflexiu psychológie vzťahu muža a ženy, sebaobrody či iniciácie, originálny denník duchovnej cesty, hľadať v ňom karnevalové prvky, porovnávať ho s dielami François Rabelaisa, Hieronyma Boscha či prekliatych básnikov. Klíma zámerne pracoval s vysokým jazykom a ním popisoval tie najnižšie ľudské pudy a najzvrátenejšie predstavy. Vo svojom denníku napísal: „V posledních dvou letech vychrlil jsem pro svou zábavu a zotavení fůru >>bel<<letrie, desetkrát realističtější a hnusnější než je Zola, desetkrát fantastičtější než je Hoffman, desetkrát obscénnější než Casanova, desetkrát perversnější než Baudelaire, desetkrát cyničtější než Grabbe, desetkrát paradoxnější než Wilde, desetkrát hrubší než Havlíček, desetkrát účinnější prostředek k zvracení než >>Labyr. Světa a r. s.<<, krátce non plus ultra nemravnosti, zlotřilosti a bláznovství.” Rámec filozofujúceho románu bol pre takéto písanie ideálny. S podobnou fúziou vysokého a nízkeho pracuje vo svojej opere Ivan Acher. Ako libretista si z Klímovho textu vybral pre operné spracovanie pasáže, ktoré zhustene prerozprávajú dej, ale i tie, v ktorých postavy predostierajú Klímovu originálnu filozofiu. Ako operný skladateľ zvolil komorný orchester, v ktorom sa miešajú tradičné nástroje s analógovými syntetizátormi a materiál, v ktorom počuť všeličo od opery buffy cez sondtracky k hororovým filmom až po americký minimalizmus. Svoje postavy necháva spievať v esperante – jazyku, ktorý znie podobne ako vysoká taliančina tradičnej opery, no je to predsa len napodobenina. Režisér Michal Dočekal inštaluje spevákov a tanečníkov do rôznych krkolomných polôh, pre mnohých operných hercov neprijateľných. Výsledkom ja fascinujúce javiskové dielo, ktoré sa, nečakane, stalo udalosťou divadelnej sezóny. Román Ladislava Klímu inšpiroval viacerých tvorcov, na jeho motívy vznikol film Jana Němce V žáru královské lásky a viacero divadelných dramatizácií. Dosiaľ však ani jedna nebola taká originálna a zároveň komplexná ako opera Ivana Achera.

Ján Šimko

autor libreta: Ivan Acher
réžia: Michal Dočekal
hudobné naštudovanie: Petr Kofroň
scéna: Marek Cpin
kostýmy: Eva Jiřikovská
choreografia: Lenka Vagnerová
svetelný design: Ondřej Kyncl
dramaturgia: Beno Blachut
zvukový design: Eva Hamouzová
husle, viola: Tereza Marečková
kontrafagot: Lukáš Svoboda
citera: Michal Müller
dirigent: Petr Kofroň

osoby a obsadenie: Sternenhoch: Sergej Kostov, Helga: Vanda Šípová, Otec Helgy: Luděk Vele, Kuhmist: Tereza Marečková, Poeta – Milenec: Jiří Hájek, tanečníci: Fanny Barrouquére, Monika Částková, Karolína Gilová, Klára Jelínková, Andrea Opavská, Michal Heriban, Jan Kodet

Podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Nadácia SPP

Michal Dočekal (1965)
vyštudoval réžiu na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe. Bol režisérom Divadelního spolku Kašpar, následne pôsobil ako režisér a umelecký šéf Divadla Komedie. Výber z réžií::A. P. Čechov: Tri sestry, W. Shakespeare: Kráľ Lear, Sen noci svätojánskej, Skrotenie zlej ženy a Kupec benátsky, P. O. Enquist: Obrázkari, A. Christie: Desať malých černoškov. V roku 2002 sa stal umeleckým šéfom Činohry Národného divadla a presadil sa aj v zahraničí: iH. Galronová: Mikve  – Divadlo Aréna, Bratislava (2009), Vigszínház, Budapešť (2010), T. Williams: Konečná stanica túžba – Slovenské národné divadlo, Bratislava (2011), M. Bulgakov: Majster a Margaréta – divadlo Vigszínház, Budapešť, F. Kafka: Amerika  – Maďarské štátne divadlo, Kluž (2015). V roku 2011 bol zvolený do rady riaditeľov Únie európskych divadiel, kde od jesene roku 2015 zastáva funkciu prezidenta.
Ocenenia: 1996 – Cena Alfréda Radoka najlepšiemu divadlu roka – Divadlu Komedie (v tom čase bol umeleckým šéfom); 2001 – Cena Divadelných novín za inscenáciu Tragická historie o doktoru Faustovi (Divadlo Komedie); 2010 – Cena Josefa Balvína za inscenáciu Co se stalo, když Nora opustila manžela.
Inscenácia Sternenhoch získala Ocenenie Inscenácia roka 2018 (Anketa Divadelných novín) a Ivan Acher získal Cenu divadelnej kritiky v roku 2018 v kategórii Hudba roku 2018.
Opera Národného divadla Praha bude na Divadelnej Nitre hosťovať po tretí raz.