Javisko ako križovatka príbehov a osudov šiestich žien. Príbehov o tom, ako nás formuje minulosť. O našich predkoch a ich skúsenostiach, dobrých i zlých. Sugestívne rozprávanie slovami, nádherným spevom, fascinujúcou hudbou a dokonalým pohybom o identite a o miestach, z ktorých pochádzame. Čo a prečo si v sebe, v genetickom kóde nosíme? Tanečníčka a režisérka Dorothée Munyaneza prichádza na MF Divadelná Nitra po druhý raz – v roku 2015 zasiahla publikum posolstvom o rwandskej občianskej vojne v inscenácii Sobota s rozhlasom. V Sieti sa predstaví spoločne s piatimi fascinujúcimi umelkyňami afrického pôvodu – haitskou rozprávačkou príbehov, britskou tanečnicou, dánskou poetkou, holandskou filozofkou a francúzskou choreografkou… Inscenáciu uvádzame v unikátnom festivalovom formáte spoločného divadelno-filmového zážitku – ako projekciu perfektného videozáznamu na veľkom plátne vo veľkej sále Divadla Andreja Bagara v Nitre.

V projekte Sieť sa rwandsko-britská speváčka a autorka Dorothée Munyaneza stretla s piatimi ženami. Žijú na rôznych miestach globalizovaného sveta a pochádzajú zo zmiešaných kultúrnych prostredí. Sú súčasťou diaspór a každá z nich je afrického pôvodu: Haiťanka, Rwanďanka, Somálčanka z Dánska, Etiópčanka žijúca v Holandsku a naturalizované Britky. Venujú sa rôznym formám umenia a reflektujú v nich špecifiká svojich kultúrnych identít. Okrem samotnej Dorothée Munyaneza projekt vytvorili a účinkujú v ňom zberateľka príbehov a rozprávačka Ife Day z Haiti, britsko-africká tanečnica flamenca Yinka Esi Graves, dánsko-somálska poetka a multidisciplinárna umelkyňa Asmaa Jama, holandsko-etiópska choreografka a filozofka Elsa Mulder a rwandská tanečnica a choreografka žijúca vo Francúzsku Nido Uwera.

Dorothée Munyaneza tieto jednotlivé ženy spája. Počas ciest so svojimi predošlými projektmi (napr. Sobota s rozhlasom, ktorý bol v programe MF Divadelná Nitra 2015) sa stretala s rôznymi umelcami a umelkyňami. Po rokoch sólových performance cítila potrebu zhromaždiť okolo seba na javisku ženy, ktoré ju nejakým spôsobom inšpirovali. Cítila potrebu vytvoriť dielo prekračujúce jej vlastné predstavy a možnosti.

Východisko práce bolo opäť autobiografické a tvorba sa odvíjala od spoločných improvizácií. Každá umelkyňa reagovala svojimi slovami, hlasom, telom, spevom a spoločne hľadali výslednú podobu jednotlivých obrazov a celého diela. To je možné označiť najlepšie ako performance, využívajúce postupy rôznych umeleckých druhov a rôznych žánrov. Hovorené príbehy sa striedajú s tancom, hudba či zvuky dopĺňajú javiskové obrazy, fyzické sóla plynule prechádzajú do chórických deklamácií či spevov. Účinkom totálneho divadla je transgresia osobných zážitkov do oslavného a oslobodzujúceho kolektívneho rituálu. Jednotlivé performerky sú si navzájom zrkadlami, dopĺňajú sa, tvoria na scéne akési plurálne ženské telo. Sú silne individuálne prítomné a zároveň sú súčasťou spoločného tela, ktoré je zložené z viacerých tiel, plynule prechádzajúcich do seba, a ktoré nadobúda rôzne tvary, farby pleti, pohyby.

Ženy na scéne spája africký pôvod a zároveň odlúčenie od miest, kde vyrástli ony či ich predkovia. Téma hľadania ich spoločnej identity je kľúčová. Ako prisťahovalci či ich deti vedia, že svoje korene odvodzujú od predstáv nejestvujúcich miest. V predstavách si vytvárajú vymyslené miesta, pretože oni ani ich rodičia nemajú šancu vrátiť sa tam, kde vyrastali. Ich krajiny sú zničené vojnami, životy ich predkov zasa zničené kolonializmom, poznamenané otrokárstvom, nútenou prostitúciou alebo iným násilím. Ženám na scéne nejde o návrat na tieto miesta ani o snívanie o nich, snažia sa sformulovať túto spoločnú skúsenosť ľudí žijúcich v Európe, dať jej hlasy, slová, telá. Aké by bolo naozaj sa fyzicky vrátiť do krajiny, ktorú nosíte v sebe? Nostalgia, teda utrpenie spôsobené neutíchajúcou túžbou po návrate (nostos: návrat, algos: utrpenie), je jednou z kľúčovým tém v dejinách a súčasnosti európskeho umenia. Sieť ho veľmi originálne sprítomňuje na scéne na základe skúseností ľudí so zmiešanými identitami, ktorí žijú na začiatku dvadsiateho prvého storočia a nesú v sebe skúsenosť predkov.

Osobné či spoločenské histórie, ktoré ženy na scéne sprítomňujú svojimi hlasmi a telami, sú poznamenané bolesťou a mnohými traumami. Je v nich hnev a bolesť, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu. Je v nich reakcia na hnutie Black Lives Matter či politicko-filozofický koncept Social Justice a mnohé ďalšie. No Dorothée Munyaneza a ostatné performerky ich dokážu pretaviť do očistného zážitku. Zlosť ako dôsledok traumy sa stráca v rituáli performance žien, ktoré sa ju naučili prekonávať. A nielen ich – reprezentujú tisíce neviditeľných ľudí s podobnými osudmi.

Ján Šimko

koncept: Dorothée Munyaneza
účinkujú: Ife Day, Yinka Esi Graves, Asmaa Jama, Elsa Mulder, Nido Uwera
Dorothée Munyaneza
umelecká spolupráca: Stéphanie Coudert
konzultant scénografie: Vincent Gadras
poďakovanie: Hlengiwe Lushaba Madlala, Zora Santos, Keyierra Collins
hudba: Alain Mahé, Ben Lamar Gay, Alex Inglizian, Dorothée Munyaneza
zvuk: Alain Mahé
osvetlenie: Christian Dubet
réžia inscenácie a vývoja: Emmanuel Magis, Juliette Josse
technická réžia: Marion Piry
svetelná réžia: Marine Levey, Anna Geneste
zvuková réžia: Camille Frachet, Alice Le Moigne
produkcia: Compagnie Kadidi, Anahi
koproducenti: Théâtre de la Ville – Paris, Festival d’Automne à Paris, Charleroi danse – Centre Chorégraphique de Wallonie- Bruxelles, Châteauvallon – Scène nationale, Théâtre de Saint-Quentin- en-Yvelines – Scène nationale, Le Grand T – Théâtre de Loire-Atlantique, CCN- Ballet National de Marseille (Accueil Studio 2020), NEXT Festival / La Rose des Vents – Scène nationale Lille Métropole Villeneuve d’Ascq, Théâtre National de Bretagne, Théâtre de Nîmes – Scène conventionnée d’intérêt national – Art et Création – Danse Contemporaine
s podporou: DRAC Provence-Alpes-Côte d’Azur, Ministère de la Culture, Fonds de dotation du Quartz – Scène nationale de Brest, La Chartreuse de Villeneuve lez Avignon – Centre national des écritures contemporaines, de la SPEDIDAM, du Département des Bouches du Rhône et de la Ville de Marseille. 

podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Nitriansky samosprávny kraj, mesto Nitra, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť

Dorothée Munyaneza (1982), speváčka, tanečníčka, choreografka a scenáristka. Detstvo strávila vo Rwande, študovala hudbu na Jonas Foundation v Londýne, spoločenské vedy na Canterburskej univerzite a neskôr sa presťahovala do Francúzska. Vytvára hudobné a tanečné diela, ktorých štýl a témy vychádzajú z jej intenzívnych životných zážitkov. Porovnáva a skúma rozmanitosť kultúry svojej rodiny vo Rwande s rokmi strávenými v Londýne a vo Francúzsku. Jej prvým profesionálnym počinom bola spolupráca na soundtracku filmu Hotel Rwanda (2004) a v roku 2005 spolupráca so skupinou AfroCelt Sound System na albume Anatomic. V roku 2006 začala pôsobiť v oblasti súčasného tanca, v ktorom kombinuje experimentálnu hudbu s poéziou a pohybom. Vytvára dialóg medzi hudbou a inými výrazovými prostriedkami, napríklad kombináciou afro folku, tanca a textov od Woodyho Guthrieho pri spolupráci s gitaristom Sebom Martelom alebo miešaním tanca, poézie a experimentálnej hudby pri tvorbe s hudobníkom Jeanom-Françoisom Pauvrosom, choreografom Ko Murobušim a skladateľom Alainom Mahém. V roku 2013 založila vlastný umelecký súbor Compagnie Kadidi a v novembri 2014 uviedla dielo Sobota s rozhlasom v Théâtre de Nîmes. S inscenáciou odohrala viac ako 100 predstavení vo Francúzsku i v zahraničí (na MF Divadelná Nitra v roku 2015).