Otec, Matka, Chľast

Róbert Lucskay bol mimoriadnym zjavením už ako študent herectva na VŠMU. A potom sa na viac ako 20 rokov stratil. One-man-show Otec, Matka, Chľast je jeho návratom na javisko na Slovensku. V Spojenom kráľovstve hral na tých najprestížnejších – Globe Theatre, Royal Shakespeare Company, Kneehigh Theatre, Complicité Company… Lucskayova divadelná reemigrácia je geniálna a silná: v úprimnosti svojej výpovede a autentickej skúsenosti slovensko-maďarského umelca v zahraničí. Hoci inscenácia rozkrýva závažnú tému (alkoholizmus ako jedna z najrozšírenejších závislostí a aj tak stále tabuizovaná) a vychádza z nie jednoduchých vlastných zážitkov herca s otcom alkoholikom, Lucskay ju komunikuje prístupne, ale bez bagatelizovania. Za viacžánrovým standupom stoja ďalší skvelí divadelníci – režisér József Czajlik, dramatik a dramaturg Miklós Forgács. V spoluautorskej koncepcii vytvárajú fiktívnu postavu Hladného herca, ktorý postupne vyplavuje svoje traumy. Na aktuálnej slovenskej divadelnej scéne je inscenácia výnimočná aj zapojením britských divadelníkov do tvorivého tímu. 

réžia: József Czajlik
preklad: Mónika Szabó
dramaturgia: Miklós Forgács
scéna: Erika Gadus
kostýmy: Katalin Őry
realizácia kostýmov: Orsolya Hornyik
hudba: Róbert Lakatos
návrh bábok: Marc Parrett
konzultant návrhov: Sarah Wright
umeleckí konzultanti: Carl Grose, Anna Maria Murphy, Peter Pavlac
svetelný dizajn: Róbert Majoros
hrá: Róbert Lucskay

podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Nitriansky samosprávny kraj, mesto Nitra, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť 

József Czajlik (1975) pôsobil ako herec v Divadle Thália v Košiciach a v Jókaiho divadle v Komárne. V roku 1997 sa začal venovať réžii a odbor absolvoval v roku 2002 na VŠMU v Bratislave. Mimoriadne úspešná bola jeho študentská inscenácia Ostrovského hry Nevesta bez vena (2000), ktorá získala viacero ocenení na zahraničných festivaloch (UNIVERSITAS v Pécsi, ZLOMVAZ v Prahe, International Theatre School Festival v Amsterdame). V rokoch 2002 – 2006 pôsobil ako interný režisér v divadle Bárka Színház v Budapešti. Režíroval v divadlách na Slovensku a v zahraničí (napr. Slovenské národné divadlo, Slovenské komorné divadlo Martin, Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Štátne divadlo Košice, Jókaiho divadlo v Komárne, Divadlo Stúdió K v Budapešti, Jókaiho divadlo v Békešskej Čabe, Narodno Pozorište Subotica, Teatrul Szigligeti v Oradei). S hercom Tamásom Gálom a dramaturgom Petrom Pavlacom založil umelecký ateliér EPOPTEIA. Je riaditeľom Divadla Thália v Košiciach, v ktorom sa usiluje nájsť nový model komunikácie s maďarským a so slovenským divákom.

Otec, Matka, Chľast je one man show s prvkami kabaretu, podľa môjho názoru ju však nemôžeme označiť za „standupové“ divadlo. I keď Lucskay používa humor, je to len jeden z prostriedkov, ktorými komunikuje s obecenstvom, a určite nie ten najviac nosný. Skôr ako na standup sa tento tvar podobá na slam. Zmeny nálad i žánrových zafarbení, interaktivita s publikom, použitie refrénov, spevu a poetických prvkov, ale i časté vystúpenie z roly a striedanie civilného a vysoko štylizovaného prejavu sú skôr slamovou ako komickou metódou. (…) ústrednou témou je identita. Identita lokálpatriotská (ktorú reprezentuje veta otca, komentujúca opitého hrdinu pod stolom: „Robi Hood nezvládol urýchľovač, isto je z Pozsony!“), identita národná, zakliata v zoomových rozhovoroch, identita osobná v túžbe preraziť i v túžbe vyrovnať sa s rodinným zlom. A nakoniec identita ľudskej bytosti, ktorú inscenácia nepripisuje duši, ale mozgu. Mozog, miecha a nervy sú miestom ukladania všetkého – pocitov, zážitkov a spomienok. Mozog je kráľom tohto predstavenia, kráľom fyzicky prítomným v podobe rekvizity. Mozog je riečiskom, do ktorého sa vlievajú všetky pramene príbehov. Otec, Matka, Chľast je skutočne magickou inscenáciou, ktorá sa zameriava na zásadné úskalia ľudskej situácie, a jediný umelecký smer, ktorým by sa dala v skratke opísať, je sociálny surrealizmus. (…) Predstavenie simuluje psychologické pochody, pričom zóna publika je zónou vedomia a stretávania s okolitým svetom, zóna proscénia je podvedomím, v ktorom sa realita spracúva, a pódium je nevedomím, v ktorom sú príbehy zmiešané halabala podľa kľúča, ktorý je viac pudovo-emočný ako racionálny. Vstupom do divadla Thália tak vstupujete do gigantického mozgu a ste svedkami a spolutvorcami deja. Stávate sa myšlienkami a neurónovými impulzmi, s ktorými komunikuje Ja (self) v snahe utriediť si vlastný život. Práve týmto prístupom je inscenácia absolútne jedinečná! (…) V ére instantného prefabrikovaného umenia je autorská osobná spoveď vo forme slamu či hlbokého stand-upu prijateľným kompromisom a zároveň vyjadruje túžbu po autenticite…

Tomáš Straka: Ha-ha. In kød – konkrétne o divadle, 2022, č. 5, s. 29 – 33