Tento videofilm s podtitulom Dokumentárna anatómia masovej vraždy mal byť pôvodne divadelnou inscenáciou. No koronakríza zmenila plány režiséra Jiřího Havelku a súboru Činohry pražského Národného divadla. A tak vzniklo sugestívne a autentické filmové dielo o povojnovom masakre civilného obyvateľstva, akých sa v Československu odohralo niekoľko. Patria k najtemnejším stránkam našich dejín. Masaker na Švédskych šancoch pri Přerove sa odohral v noci z 18. na 19. júna 1945 a bolo pri ňom zabitých 265 karpatských Nemcov, Maďarov a Slovákov – väčšinou žien a detí z Dobšinej. Spolu 34 autentických svedectiev, ktoré inscenátori o tejto udalosti nahrali, pripomína hovory na videočetoch, teda prostredie, do ktorého sa preniesla podstatná časť nášho života počas pandémie. No vyznievajú stále rovnako desivo. Svedectvá tých, ktorí tam boli, nám dnes kladú mnoho otázok o pravde, o objektivite a subjektivite histórie, o dobre a zle či o temnej stránke ľudskej povahy. Divadelný film s excelentnými hereckými výkonmi (S. Rašilov, I. Orozovič, F. Němec, D. Prachař, D. Matásek, P. Batěk, A. Fialová, M. Borová a i.) uvádzame v unikátnom festivalovom formáte spoločného zážitku – ako projekciu na veľkom plátne vo veľkej sále Divadla Andreja Bagara za prítomnosti režiséra.

Povojnové masakre civilného obyvateľstva, ktorých sa v Československu odohralo niekoľko, patria k najtemnejším stránkam našich dejín. Spochybňujú zjednodušujúce naratívy o zle a vine agresorov, ktorí napadli naše obyvateľstvo, a najmä o nastoľovaní spravodlivosti či vyrovnávaní sa s vojnovými krivdami. Slabo dokumentované a historikmi nespracované ostávajú aj preto, že sú traumatizujúce tak pre účastníkov, najmä tých nedobrovoľných, ako aj pre svedkov. K takýmto udalostiam patrí i masaker na návrší pri Přerove, zvanom Švédske šance. Odohral sa v noci z 18. na 19. júna 1945 a bolo pri ňom zabitých 265 karpatských Nemcov, Maďarov a Slovákov – väčšinou žien a detí.

Na stanici v Přerove sa v ten deň stretli dva vlaky – v jednom sa vracali domov na Slovensko civilní obyvatelia z Dobšinej a ďalších obcí, počas vojny evakuovaní do Sudet. V druhom cestovali príslušníci 17. pešieho pluku československej armády zo slávnostnej prehliadky v Prahe naspäť do Petržalky. Niektorí vojaci a repatrianti sa dokonca navzájom poznali, pretože pochádzali z rovnakej obce.

Veliteľ vojakov poručík Karol Pazúr, ktorý patril k obrannému spravodajstvu, rozkázal vytiahnuť z „nemeckého“ vlaku asi 270 ľudí vrátane viac ako 70 detí. Pazúr a ďalší dôstojník Bedřich Smetana donútili v noci asi tridsať občanov blízkych Lověšic, aby vykopali veľký hrob. V skorých ranných hodinách postrieľala popravná čata zadržaných, ktorí sa predtým museli vyzliecť. Majetok mŕtvych potom rozkradli vojaci a miestni obyvatelia.

Režisér Jiří Havelka sa vo svojej tvorbe opakovane vracia k traumatickým a nejednoznačným udalostiam. Prostriedky divadla mu slúžia ako nástroje na analýzu spletitých historických udalostí a odkrývanie motivácie aktérov. Pre materiál, s ktorým pracuje, sa pritom vždy snaží nájsť takú divadelnú či filmovú podobu, ktorá nepotlačí jeho autentické kvality v prospech dramatickosti či divadelnosti diela. V tomto prípade vychádzal z protokolov z výsluchov vykonaných pri vyšetrovaní Karola Pazúra. Autentické svedectvá o tejto udalosti nahrali inscenátori s hercami na kameru.

Situácia výsluchov ponúkla príležitosť na minimalistické herectvo: predstavitelia jednotlivých postáv ho pod taktovkou režiséra, ktorého pokyny občas zaznejú spoza kamery, zvládajú bravúrne. Výsluchy pripomínajú svojou formou hovory na videočetoch, teda prostredie, do ktorého sa preniesla podstatná časť života počas pandémie. Inscenátori sa pokúsili preniesť textovú archeológiu do súčasnej vizuálnosti. V nej vyznievajú svedectvá prednesené jednoduchými prostriedkami stále rovnako desivo. Herci prepožičali svoje tváre a telá 34 výpovediam.

Je zaujímavé sledovať rozpory, ktoré sa vo výpovediach objavujú, ako aj rôzne spôsoby, akými aktéri spracovali svoj podiel či účasť na udalostiach. Inscenátori sa sústredili na dva dni, počas ktorých inkriminované udalosti – od zatknutia obetí cez kopanie ich hrobu až po ich olúpenie – prebehli.

Dielo Jiřího Havelku a spoluautorov, spomedzi ktorých sa spomína najmä dramaturgička Marta Ljubková, pripomenie spôsob, akým pracuje Milo Rau a jeho International Institute of Political Murder (Medzinárodný inštitút politickej vraždy). Činohra pražského Národného divadla v sezóne, v ktorej mu epidemická situácia neumožňovala živý kontakt s divákom, aj týmto dielom dokázala, že divadlo v prostredí internetu neznamená iba mechanické šírenie záznamov inscenácií z javiska. V prípade Očitého svedka našli tvorcovia formát, ktorý originálnym spôsobom využíva prostriedky divadla, internetu aj filmu.

Ján Šimko

réžia: Jiří Havelka
dramaturgia: Marta Ljubková
kamera: Martin Bražina
scéna / set design: Martin Černý
kostýmy: Andrea Králová
obrazová postprodukcia: Martin Bražina
zvukový dizajn: Martin Tvrdý
účinkujú: Saša Rašilov, Jan Bidlas, Filip Rajmont, Igor Orozovič, František Němec, David Prachař, Jiří Štěpnička, Matyáš Řezníček, David Matásek, Vladimír Javorský, Patrik Děrgel, Filip Kaňkovský, Petr Vančura, Radúz Mácha, Šimon Krupa, Vladislav Beneš, Pavel Batěk, Ondřej Pavelka, Robert Mikluš, Anna Fialová, Jindřiška Dudziaková, Veronika Lazorčáková, Pavla Beretová, Magdaléna Borová, Alena Štréblová, Jana Boušková, Martin Pechlát, Luboš Veselý, Tomáš Jeřábek, Ondřej Bauer, Zdeněk Pecha, Sebastian Jacques, Jan Nedbal, Roman Zach

podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Nitriansky samosprávny kraj, mesto Nitra, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť

Jiří Havelka (1980) absolvoval DAMU v Prahe v odbore réžia alternatívneho a bábkového divadla. Spolupracoval s mnohými českými divadlami, ako sú Dejvické divadlo (Čierna diera, 2007, inscenácia roka v ankete Divadelných novín; Wanted Welzl, 2011; Vražda kráľa Gonzaga, 2017), HaDivadlo (Indián v ohrození, 2008; Svet v ohrození, 2012), Divadlo Na zábradlí (Ubu sa zabáva, 2010; Šialenstvo, 2014), Národní divadlo Praha (Experiment myší raj, 2016). So súborom Vosto5 spracováva tému národnej mentality výsostne autorským prístupom na princípe persifláže a mystifikácie, napr. v inscenácii o bytovej schôdzi Spoločenstvo vlastníkov, ktorá získala Cenu Divadelných novín a Havelka ju aj sfilmoval (Český lev 2020 za scenár). Spolupracoval i s tanečným divadlom VerTeDance (inscenácia Korekcia vyhrala v roku 2013 Českú tanečnú platformu, Cenu Divadelných novín a cenu Herald Angel na festivale Fringe v Edinburghu). V roku 2008 získal Cenu Alfréda Radoka v kategórii talent roka. V rokoch 2011 – 2019 viedol Katedru alternatívneho a bábkového divadla (KALD) na pražskej DAMU. Ako autor a režisér úspešne hosťuje v divadlách na Slovensku – napr. Elity, SND, 2017 (uvedené na MF Divadelná Nitra 2017), Dnes večer nehráme, SND, 2019, Zem pamätá, SKD Martin, 2019.

„Ak odhliadneme, a dá sa to len veľmi ťažko, od detailov samotného neospravedlniteľného činu, dostaneme navyše v druhom slede zaujímavé mini príbehy. Vojaci, ktorí sa zo situácie snažia vyťažiť a sľubujú tým, čo prežili, že im „postrážia“ cennosti. Zničení dedinčania, ktorí museli kopať masový hrob a prizerať sa masakru. A hlavne členovia miestneho výboru, ktorí si prípadnú spoluvinu a podozrivo hladký priebeh akcie prehadzujú medzi sebou ako horúci zemiak, Práve v týchto miestach sa Očitý svedok môže oprieť o skvelé výkony, ktoré Saša Rašilov, Filip Rajmont či napríklad Matyáš Řezníček vo vyhradených pár minútach rozohrávajú.“ (Tomáš Šťástka, iDNES.cz, 26. 2. 2021)

„Herci majú dobové kostýmy, hovoria protokolárnym jazykom s množstvom archaických väzieb a koncoviek, no aj napriek tomu pôsobia ich výpovede bezprostredne a autenticky. Akoby sme sa cez monitor naživo spojili s minulosťou. Miestom, odkiaľ svedkovia hovoria, z času na čas prenikne akýsi „vesmírny“ šum, v ktorom môžeme matne rozoznať konkrétne zvuky, škrípanie vlaku alebo streľbu. … Nevidíme násilie ani krv, nepočujeme zúfalý plač, nič tu nebičuje naše emócie, no všetko burcuje našu predstavivosť.“ (Marie Reslová, Aktuálně.cz, 23. 2. 2021)