Drotár

Je do istej miery prekvapivé a zároveň také jasné, že sa zohratý dramaturgicko-režijný tandem Miro Dacho a Lukáš Brutovský rozhodol inscenovať túto Palárikovu klasickú a ľúbivú komédiu, plnú komických zámen, rozmarných preoblečení a statočných Slovákov v banálnom príbehu s milostnou zápletkou a dobrým koncom. Elegantné kostýmy vyššej vrstvy a sviatočné kroje postáv slovenských patriotov by nás mohli spočiatku uviesť do omylu, že tvorcovia pristupovali k prostoduchej hre s vážnym protišovinistickým posolstvom s pietou. Opak je pravdou. Nitriansky tím hrá Drotára bez sladkastého ľudového ornamentu. Veselohru o živote slovenskej inteligencie v 19. storočí a multikultúrnom Uhorsku totiž tvorcovia premenili na provokatívnu paródiu a grotesku o neduhoch súčasného Slovenska v stredoeurópskom priestore. Virtuozita hercov nitrianskeho divadla s dokonalým citom pre komiku a komediálnosť je len jednou stránkou veci – paralelne s ňou sa neubránime úvahe o slovenskej povahe a politike.

Na výbere tejto inscenácie sa podieľala Divácka programová rada projektu Be SpectACTive!

Drotár je z troch veselohier kňaza, politika a literáta Jána Palárika jednoznačne tá najslabšia. Autor ju písal s jasným politicko-obrodeneckým zámerom a v úsilí o prímerie medzi národmi, čo mu bolo prednejšie ako funkčnejšia dramatická zápletka, únosnejšia narácia a menej exponovaný ľúbivý pátos. I preto sa s inscenáciami tohto textu oproti autorovmu Inkognitu a Zmiereniu pri obžinkoch stretávame na našich javiskách menej než sporadicky. No inscenácia režijno-dramaturgického tandemu Lukáš Brutovský a Miro Dacho presviedča, že hra má potenciál vysloviť posolstvo aj pre dnešnú dobu.

Elegantné kostýmy vyššej vrstvy a sviatočné kroje postáv slovenských patriotov by nás mohli spočiatku uviesť do omylu, že tvorcovia pristupovali k Palárikovej prostoduchej komédii s vážnym protišovinistickým posolstvom s pietou. Opak je však pravdou. Brutovský s Dachom hrajú Drotára bez sladkastého ľudového ornamentu (ak ho aj využijú, tak s jasným persiflážnym zámerom), s enormnými škrtmi v predlohe a s jasným nadhľadom nad triviálnou, i keď spletitou fabulou. V inscenácii demonštratívne priznávajú insitnosť výrazových prostriedkov, ironický odstup od postáv a pracujú najmä s humorom vychádzajúcim z paródie vypovedaného. Brutovský sa pohráva s typológiou postáv, obracia ich proti pôvodným Palárikovým zámerom a tým ich skladá z piedestálu. Jeho Drotár je slovanskou babylonskou vežou, kde sa miesia jazyky Vyšehradskej štvorky – maďarčina, slovenčina, poľština a čeština. A oproti Palárikovi použili súčasní inscenátori viac nemčiny. Preto je z povraziska spustené plátno, prostredníctvom ktorého sa dozvedáme, kde sa nachádzame, ale najmä sa naň premieta slovenský preklad inonárodných replík. Ten slúži aj ako preklad pre bilingválne nedisponované postavy.

Z moralizujúcej klasiky sa vďaka presahu k súčasnému geopolitickému kontextu stala kozmopolitná fraška, no Brutovského nemožno obviniť z neúcty ku klasike. Práve naopak, urobil smelý pokus o resuscitáciu prehliadaného rodinného striebra.

Karol Mišovic

úprava a réžia: Lukáš Brutovský
dramaturgia: Miro Dacho
scéna: Pavel Borák
kostýmy: Diana Strauszová
hudba: Lukáš Brutovský
účinkujú: Ivan B. Vojtek, Andrej Remeník, Nikolett Dékány, Barbora Andrešičová, Tomáš Turek, Marián Viskup, Peter Oszlík, Martin Fratrič, Branislav Matuščin, Juraj Ďuriš

podpora prezentácie na Divadelnej Nitre:  program Európskej únie Kreatívna Európa, Fond na podporu umenia, Nitriansky samosprávny kraj, mesto Nitra, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť  

Lukáš Brutovský (1988) absolvoval štúdium réžie a dramaturgie na DF VŠMU v Bratislave. Ako režisér spolupracoval s mnohými divadlami na Slovensku a v Česku (napr. Parazit v Divadle Andreja Bagara v Nitre, Vlajočky vo vetre v Mestskom divadle Kladno, Polnočná omša v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, Mizantrop vo Švandovom divadle v Prahe). Od roku 2015 pôsobí ako režisér a umelecký šéf v Slovenskom komornom divadle Martin, kde režíroval niekoľko výnimočných inscenácií, napr. D1 (pracovný názov), 2021; Komedia česká o bohatci a Lazarovi, 2019; Biológia politika – Fouché!!!, 2018. Venuje sa aj umeleckému prekladu divadelných hier, písaniu divadelných a rozhlasových hier a tvorbe scénickej hudby. Získal niekoľko cien na medzinárodných festivaloch vysokých škôl za réžiu, v roku 2009 1. miesto v súťaži Dráma za dramatický text Na obed a v roku 2014 Cenu Divadelných novín za réžiu inscenácie hry bratov Mrštíkovcov Maryša v brnianskom HaDivadle.

„Na vzťahy a jednotlivé dejové epizódy inscenátori nahliadali z odstupu. Až sa natíska otázka, či nám neukazujú zmenšený model sveta, ktorého prostredníctvom môžeme pátrať po odpovediach na otázky o logike a histórii, etike a filozofii, vojne a mieri, slobode a zodpovednosti, láske a každodennosti atď., ktoré vnáša postava Rozprávača. Máme pred sebou veľkú divadelnú fresku v podobe sledu výtvarne budovaných mizanscén, za ktorými môžeme tušiť viac, než je v nich priamo vypovedané a ukázané.“ (Elena Knopová, kød – konkrétne o divadle, 7/2018)

„Dramaturg Miro Dacho s režisérom a autorom úpravy Lukášom Brutovským zasiahli do Palárikovho textu pomerne výrazne. Jednak z pohľadu niektorých dejových línií, ale najmä formálnych posunov. Identifikovali najslabšie miesta textu a snažili sa ich buď minimalizovať, alebo posunúť do roviny zámeru. Z pôvodne naivno-romantickej komédie s národno-emancipačnou, resp. národno-uvedomelou ambíciou transformovali Drotára niekam na pomedzie frašky a satiry, zbytočné a naivné zápletky vypustili, zjednodušili, prípadne zámerne zveličili ich nedostatky. Z príliš tézovitých a plochých (aj v kontexte žánru) postáv s občasnými nepodarenými náznakmi charakterov spravili zámerne hyperbolizované typy reprezentujúce stereotypy a tézy. Nemožno tvrdiť, že tieto posuny fungovali dokonale v každom ohľade, no rozhodne dramaturg Dacho a autor úpravy Brutovský režisérovi Brutovskému pomohli.“ (Miroslav Zwiefelhofer, Monitoring divadiel na Slovensku, 7. 9. 2019)