Arkadiho Zaidesa diváci MF Divadelná Nitra už poznajú. V roku 2015 sa tu predstavil s projektom Archív, v ktorom nám prostredníctvom pohybového divadla doplneného autentickou video dokumentáciou priblížil palestínsko-izraelský konflikt. V novom projekte Necropolis nás pozýva, aby sme s ním vstúpili na územie mŕtvych a uctili si pamiatku tých, ktorí nemali v živote také privilégiá ako my. Od roku 2015 prúdi do Európy množstvo utečencov z krajín Blízkeho východu a Afriky, zasiahnutých vojnou, terorizmom a ekonomickým nedostatkom. Mnohí z nich zomrú na ceste, mnohí prídu o život na európskom území – často pri útekoch pred políciou či nešťastnou náhodou. Obete často ostávajú bezmenné a neidentifikované, pretože v prípade migrantov sa nedodržiavajú zákony: telá sa neskúmajú forenznými metódami ani sa údaje o nich nezaznamenávajú. Organizácia UNITED spolu s ďalšími neziskovými organizáciami zbiera informácie a vytvára databázu o obetiach migrácie. Izraelsko-francúzsky umelec bieloruského pôvodu Arkadi Zaides vytvoril v multimediálnom dokumentárnom projekte na základe týchto databáz virtuálnu mapu miest zosnulých, novodobé mesto mŕtvych. Nekropolu ako poctu mŕtvym, ktorí prišli o život vo viere v lepšiu budúcnosť seba a svojich blízkych. Momentálne prebieha zber informácií o obetiach z radov migrantov na Slovensku. V Nitre uvidíme aktualizovanú verziu projektu, ktorá vzdá hold aj tým, čo zahynuli na našom území a v okolí.

Arkadiho Zaidesa diváci Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra už poznajú. V roku 2015 sa tu predstavil s projektom Archívy, v ktorom nám politickým pohybovým divadlom, ozvláštneným autentickými videodokumentmi, teda iným pohľadom ako väčšina médií, priblížil palestínsko-izraelský konflikt. V novom projekte Necropolis nás pozýva, aby sme s ním vstúpili na územie mŕtvych a uctili si pamiatku tých, ktorí nemali v živote také privilégiá ako my.

Od roku 1993 zostavuje združenie UNITED a ďalšie mimovládne organizácie v spolupráci s novinármi a aktivistami zoznam zosnulých migrantov, ktorí zomreli či už na ceste do Európy, alebo priamo v Európe. Mnohé obete však ostávajú bezmenné a neidentifikované, pretože v prípade migrantov sa nedodržiavajú zákony: telá sa neskúmajú forenznými metódami ani sa údaje o nich nezaznamenávajú.

Arkadi Zaides so svojím tímom vytvára akúsi virtuálnu mapu desivej nekropoly s označenými i neoznačenými hrobmi tých, ktorí zomreli na ceste za lepším životom. Vzdáva im poctu a svojím projektom im prepožičiava hlas. Je to hlas, ktorý nás prenasleduje a tvorí akési kolektívne, neidentifikovateľné telo, na ktorého kostre žijeme. Toto kolektívne mŕtve telo sa v Zaidesovom projekte stáva doslova mapou, ktorá nám môže pomôcť nájsť cestu k sebe samým a uvedomiť si dôležitosť a výsadu možnosti trúchlenia. Veď väčšinu mŕtvych v nekropole nikto neoplakal. Zaides svojím participatívnym projektom, do ktorého pribúdajú ďalšie a ďalšie údaje a na ktorom sa môže zúčastniť každý, pripomína, aké dôležité je uchovávať mŕtvych v pamäti. V Nitre uvidíme aktualizovanú verziu, ktorá vzdá hold tým, čo zahynuli na našom území. Momentálne prebieha zber informácií o obetiach z radov migrantov na Slovensku.

Do mesta mŕtvych vstupujeme symbolicky bránami, ktoré strážia biblické netvory Leviatan a Behemot a vták Ziz. Umelci vizualizujú zhromaždené informácie na virtuálnej mape pomocou online platforiem Zoom a Google Earth. Oko kamery mobilného telefónu sníma miesta, kde sú obete pochované, a my sa tak stávame súčasťou virtuálneho putovania po temných miestach našej zodpovednosti. Performance prostredníctvom komentára, vizuálne jednoduchých, ale emocionálne silných obrazov a prekvapivej záverečnej inštalácie spochybňuje naše stereotypné predstavy o demokracii, práve a rovnosti a stáva sa apelom. Apeluje na naše západné hodnoty, ktoré sa zdajú ušľachtilejšie, než v skutočnosti sú. Nie je to však žiadne moralizovanie, ale skôr symbolické lúčenie a uctenie si neznámych mŕtvych ľudí.

Vzdajme teda spolu so Zaidesom a jeho tímom úctu neznámym obetiam. Aj tým na Slovensku.

Martina Vannayová

koncepcia a réžia: Arkadi Zaides
dramaturgia, text a hlas: Igor Dobricic
výskum a asistentka choreografie: Emma Gioia
socha: Moran Senderovich
3D modeling: Mark Florquin
Avatar animácia: Jean Hubert
Asistent animácie: Thibaut Rostagnat
zvuk: Asli Kobaner
hľadanie lokácií hrobov: Aktina Stathaki, Amalie Lynge Lyngesen, Amber Maes, Amirsalar Kavoosi, Ans Van Gasse, Arkadi Zaides, Benjamin Pohlig, Bianca Frasso, Carolina-Maria Van Thillo, Christel Stalpaert, Doreen Kutzke, Dorsa Kavoosi, Elisa Franceschini, Elvura Quesada, Emma Gioia, Frédéric Pouillaude, Gabriel Smeets, Giorgia Mirto, Gosia Juszczak, Igor Dobricic, Ilka Van Bijlen, Jordy Minne, Joris Van Imschoot, Julia Asperska, Juliane Beck, Katia Gandolfi, Katja Seitajoki, Luca Lotano, Lucille Haddad, Maite Zabalza, Maria Sierra Carretero, Mercedes Roldan, Meret Heuss, Myriam Van Imschoot, Myrto Katsiki, Özge Atmış, Pepa Torres Perez, Sarah Leo, Simge Gücük, Solveig Gade, Sunniva Vikør Egenes, Yannick Bosc, Yari Stilo, Tamara Vajdíková
riadenie a produkcia: Simge Gücük / Institut des Croisements 
koprodukcia: Theatre de la Ville (FR), Montpellier Danse 40 Bis (FR), Charleroi Danse (BE), CCN2 Centre chorégraphique national de Grenoble (FR), les ballets C de la B (BE), Tanz im August / HAU Hebbel am Ufer (DE), La Filature – Scène nationale de Mulhouse (FR) 
podpora rezidencií: STUK (BE), CCN – Ballet de Lorraine (FR), Workspacebrussels (BE), PACT Zollverein (DE), WP Zimmer (BE), Cie Thor (BE) 
experimentačná podpora / support for experimentation: RAMDAM, un centre d’art (FR) 
medzinárodná distribúcia / international distribution: Koen Vanhove & Anna Skonecka / Key Performance

podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Nitriansky samosprávny kraj, mesto Nitra, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť

Arkadi Zaides (1979) sa narodil v Sovietskom zväze (na území súčasného Bieloruska), v roku 1990 emigroval do Izraela a v súčasnosti žije a tvorí vo Francúzsku. Po ukončení štúdia umenia a tanca v Misgave v roku 1999 pôsobil v súboroch Noa Dar Dance Company a Batsheva Dance Company v Tel Avive. Od roku 2004 pôsobí na voľnej nohe. Zaides vo svojich dielach skúma spôsob, akým politické a spoločenské kontexty ovplyvňujú telo a utvárajú choreografiu. Poskytuje inkluzívny priestor, ktorý spája rôzne komunity a sektory spoločnosti. Jeho diela boli uvedené v rôznych krajinách naprieč Európou, Amerikou a Áziou. Stal sa prvým izraelským choreografom, ktorý postavil na javisko vedľa seba židovských a izraelsko-arabských umelcov. Ako kurátor neustále vyvíja platformy podporujúce súčasný performatívny diskurz. Spolu s dramaturgičkou a výskumníčkou Sandrou Noethovou stál pri zrode projektu Violence of Inscriptions (Násilie písaného), v ktorom umelci, myslitelia a ľudskoprávni aktivisti spolu prichádzajú na úlohu tela vo vytváraní, v udržiavaní, legitimizovaní, spodobňovaní a estetizácii štrukturálneho násilia (2016). V spolupráci s Goetheho inštitútom v Izraeli organizoval Moves Without Borders (2012 – 2014), platformu zameranú na stretnutia avantgardných choreografov súčasnej tanečnej scény, aby diskutovali o vzťahoch medzi telom, politikou a spoločnosťou. Je laureátom mnohých prestížnych cien nadácií, viackrát získal ocenenie izraelského Ministerstva školstva, kultúry a športu. V roku 2013 dostal za projekt Archív cenu Rady Émila Zolu pre ľudské práva (na MF Divadelná Nitra 2015).

V predošlých projektoch som skúmal skutočné prežívanie násilia a hraníc a preniesol som ho do umenia. V projekte Necropolis to rozširujeme a pokúšame sa niečo vrátiť realite: divákom a možno aj rodinám hľadajúcim svojich blízkych. Otázkou je, ako môže byť umelecké dielo účinné aj mimo systému divadla ako takého.

(Arkadi Zaides v rozhovore so Sandrou Noethovou, Tanz im August Magazine, 8/20)

Jedna otázka ma neprestala mátať, tá istá otázka, ktorá, veríme, ťaží mysle tisícov príbuzných zosnulých na zozname UNITED: Kde je telo? Kde konkrétne sa nachádzajú pozostatky všetkých týchto tiel? V akom fyzickom priestore možno za týmito jednotlivcami, za celou touto komunitou mŕtvych migrantov trúchliť, plakať a vzdať im úctu? V prednáške Telá, na ktorých stále záleží [Bodies That Still Matter, Tokijská univerzita, 2018, pozn. red.] sa Judith Butlerová pýta, prečo sa niektoré skupiny považujú za viac hodné trúchlenia ako iné. „Smútiť za niekým znamená mať vzťah k tomuto druhému. Ide o sociálny vzťah, vzťah medzi ľuďmi, ale,“ dodáva, „je to vzťah sprostredkovaný kultúrnymi a politickými spôsobmi identifikácie.“ Podľa nej „v závislosti od verejného priestoru, v ktorom sa strata udeje, ju môže sprevádzať veľký nárek, žiaľ alebo môže byť zahnaná či prekrytá, ako keby o žiadnu stratu vôbec nešlo“. Butlerová tvrdí, že keď populácie vyhladí vojenský konflikt alebo iná forma násilia a ich smrti sa dalo vyhnúť, „verejné uznanie straty je kľúčové pre akt protestu“.

(Arkadi Zaides, (W)archives: Archival imaginaries, war, and contemporary art, 12/2020)