Ten príbeh je naozaj jednoduchý: Katka navštevuje Iľku, aby sa od nej naučila šiť čepiec. No v tomto javiskovom stvárnení, v citlivej a hravej réžii a úchvatnej súhre hereckého kolektívu zvolenského divadla sa príbeh premieňa na sugestívnu a mnohovýznamovú výpoveď. Predlohou inscenácie bol rovnomenný román Kataríny Kucbelovej. Prozaický debut slovenskej poetky z roku 2019 získal nielen mnoho nominácií a ocenení, ale predovšetkým veľkú čitateľskú popularitu. A táto inscenácia za ním v ničom nezaostáva. Autobiografický príbeh mladej ženy Kataríny, ktorá sa v stredoslovenskom Šumiaci učí od dedinčanky Iľky šiť originálny šumiacky čepiec, ožíva v brilantnej a vizuálne silnej syntéze činohry, pohybu a folklóru. Vzťah týchto dvoch žien nie je len o odovzdávaní tradície, ale predovšetkým o pochopení identity našej ženy, mentality nášho národa a povahe našej krajiny. Nejde tu o prvoplánovú konfrontácia minulosti a súčasnosti, moderného a tradičného, mestského a vidieckeho. Inscenácia je predovšetkým o hľadaní koreňov vlastnej podstaty, identity a zdrojov životných rozhodnutí. Prináša na jednej strane nie jednoduché uvedomenie si pretrvávajúcich stereotypov v našej spoločnosti, na druhej strane oslobodzujúce poznanie, že ľudský život nie je jednoznačne daný a každý má právo na slobodu a zmenu.

Prozaický debut Kataríny Kucbelovej Čepiec získal krátko po vydaní (2019) hneď niekoľko prestížnych literárnych ocenení a masovú čitateľskú popularitu, bola vytvorená jeho audiokniha a vo Zvolene i divadelná podoba. Peter Palik vycítil originalitu a myšlienkový presah Kucbelovej diela ešte pred jeho ovenčením superlatívmi literárnych kritikov i laických čitateľov a jej dramatickú podobu začal pripravovať už krátko po vydaní knihy. Autorka nám v románe predstavuje subtílny autobiografický príbeh Kataríny, ktorá dva roky chodila do nenápadnej stredoslovenskej obce Šumiac, aby sa od jednej z posledných pamätníčok, Iľky,  naučila šiť originálny šumiacky čepiec. No popritom akoby úchytkom získavala aj informácie o postupne sa vyľudňujúcom regióne, zvyškoch folklórnych tradícií, nemeniacej sa mentalite obyvateľov, napätom i kurióznom spolužití s Rómami, no aj o úskaliach privátneho života svojej dobrosrdečnej lektorky. Autor dramatizácie a režisér v jednej osobe vybral z románu písaného v subjektívne reportážnom duchu s výrazne poetickým, no často príkro vecným jazykom tie najzásadnejšie dejové i tematické línie a peripetie. V bohato tvarovanej inscenácii tematizuje prelínajúce sa spomienky oboch žien, keď zobrazuje triezvym, ale pritom emočne sugestívnym spôsobom problémy všedného človeka v nedávnej slovenskej histórii, ale i v chaotickej súčasnosti, ktorá nerešpektuje hodnoty senzitívneho indivídua. Šitie sa totiž pre ženy stáva terapiou vo vzťahu k zamlčaným a tabuizovaným miestam ich životov i spôsobom hľadania vlastných koreňov. Katarína a Iľka sa počas tvorby čepca asociatívne vracajú k najproblematickejším a najbolestivejším pasážam svojich vzdialených, ale v niečom takých podobných osudov.

Režisér Palik približuje cez štýlovo syntetizujúcu kombináciu činoherného, pohybového i vizuálneho divadla s prvkami tradičného folklóru a pritom s jasným divadelným nadhľadom, ako aj cez mozaiku banálnych i fatálnych momentov životov oboch žien, stereotypy a neschopnosť reflexie typická pre slovenskú povahu. Prostredníctvom na prvý pohľad jednoduchých výrazových prostriedkov, v ktorých elementárnosti sa ukrýva myšlienková hĺbka i vizuálna podmanivosť, hovorí Palik o komplikovanom vnútornom živote jednotlivca a spoločenstva. Jeho inscenácia však presahuje regionálny kolorit stredného Slovenska. Problematika hľadania vnútornej rovnováhy, porozumenia sebe samému a nachádzania prapodstaty svojej životnej cesty nadobúda univerzálnu platnosť.

Zvolenská inscenácia ponúka popri významotvornej a citlivo hravej réžii a kompaktnej atmosfére, v ktorej sa autenticky zrkadlí jedinečný duch prozaickej predlohy Kucbelovej, aj vyrovnané herecké výkony. Nielen pri dvoch hlavných postavách (Tereza Slavkovská ako Katarína, Dana Karolová ako Iľka), ale aj pri ostatných účinkujúcich možno hovoriť o ansámblovej súhre, v ktorej nikto nevyčnieva a herci sa i v asociatívnej a fragmentárnej štruktúre inscenácie podriaďujú sugestívnej atmosfére javiskového tvaru.

Karol Mišovic

réžia: Peter Palik
dramaturgia: Uršuľa Turčanová
scéna: Peter Palik
kostýmy: Viktória Csányiová
projekcie: Veronika Šmírová
hudba: Martin Geišberg
hudobná spolupráca: Daniel Špiner
choreografia: Libuša Bachratá
účinkujú: Tereza Slavkovská, Dana Karolová, Mária Knoppová, Svetlana Hank Sarvašová, Iveta Marcineková, Ondřej Daniš, Daniel Výrostek, Lucia Letková, Juraj Smutný, Marek Rozkoš, Ján Marcinek

podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Nitriansky samosprávny kraj, mesto Nitra, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť

Peter Palik (1979) absolvoval štúdium environmentálnej výchovy na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a bábkarskej réžie a dramaturgie na DF VŠMU v Bratislave. Pôsobil ako dramaturg v Bábkovom divadle Žilina a ako interný režisér v Spišskom divadle. Je spoluzakladateľom festivalu Bábková Žilina. Ako dramaturg a režisér spolupracuje s divadlami na Slovensku, v Česku, Poľsku, Nemecku, Maďarsku, ako aj s Rozhlasom a televíziou Slovenska. Venuje sa i tvorbe pre deti a mládež – je autorom vyše tridsiatich divadelných hier a dramatizácií a niekoľkých kníh pre deti. V spoluautorstve s Jánom Uličianskym vydal zbierku príbehov Rozprávky z palety, ktorá získala ocenenia Najkrajšia detská kniha zimy 2007 a Najlepšia detská kniha zimy 2007. Pedagogicky pôsobí na Katedre bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave. Za svoju umeleckú tvorbu získal viaceré významné ocenenia doma i v zahraničí. Jeho inscenácie uviedli na medzinárodných festivaloch v Číne, Rusku, Maďarsku, Poľsku, Česku, Srbsku, Bulharsku, na Ukrajine. Od mája 2020 je umeleckým šéfom zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského – veľký ohlas vzbudila jeho inscenácia hry Petra Karvaša Polnočná omša.