Vojna a mier

Toto nie je žiadna ťažkopádna klasika! Režisér Marián Amsler a brilantný herecký kolektív Činohry Slovenského národného divadla (M. Šalacha, M. Ondrík, J. Koleník, P. Vajdová, I. Timková, D. Jamrich a i.) vytvorili z románu L. N. Tolstého, jedného z najväčších diel svetovej literatúry, divadlo súčasnosti a pre dnešného človeka. Je dynamické a plné kontrastov – výpravné scény bojov sa striedajú s intímnymi a komornými výstupmi. Paralelne sledujeme živú divadelnú akciu a live cinema. Tvorcovia výpravnej javiskovej epopeje netradične a hypnoticky kombinujú tie najmodernejšie divadelné a filmové prostriedky. Akoby nanovo a fascinovane odhaľujeme osudy ruskej aristokracie v období Napoleonovho ťaženia proti Rusku. Dáme sa unášať príbehom, osudmi a vzťahmi Pierra Bezuchova, Andreja Bolkonského a Nataše Rostovovej… až pochopíme, že človek, jeho city a túžby sú večné – vo vojne i v mieri.

Na výbere tejto inscenácie sa podieľala Divácka programová rada projektu Be SpectACTive! 

Režisér Marián Amsler nesiahol podľa módneho zvyku našich divadiel po novej, no praktickým javiskovým životom ešte neoverenej dramatizácii emblémového diela svetovej literatúry Vojna a mier. Naopak, uviedol staršiu transkripciu Erwina Piscatora, Alfreda Neumanna a Guntrama Prüfera zo 40. rokov minulého storočia, ktorá rešpektuje základné príbehové línie aj spoločenské konflikty autorovho románu s presahom i do myšlienkovej a politickej podstaty jeho epochálnej prózy, a to všetko bez zabiehania k nepružnému, ilustratívnemu a nedivadelnému historizovaniu. Vcelku sa text koncentruje na základné pacifistické posolstvo románu a z bohatej spleti postáv výhradne na príbehové väzby Pierra Bezuchova, Nataše Rostovovej, Andreja Bolkonského a na politické zázemie okolo historických postáv – Napoleona Bonaparta a cára Alexandra I. Amsler však nerešpektoval dramatizáciu pietne ako finálny text, ale vstúpil do nej i ako autor. Z originálnej verzie vybral výstupy najzásadnejšie tak pre príbeh, ako aj pre myšlienkový zástoj a autorsky ich podriadil svojej režijnej koncepcii. Súčasne rozvinul priestor Rozprávača, ktorý tu netvorí len navigátora historicky a vzťahovo náročným príbehom – do jeho textu vsunul rozsiahle filozofické pasáže z pôvodného románu. Postava tak na seba berie funkciu všemocného hýbateľa a vecného komentátora inscenácie – veď aj potlač portrétu Tolstého na Rozprávačovom tričku jasne napovedá o zastupovaní funkcie autora. Rozprávač teda tvorí akési fátum, človeka z dnešného sveta, ktorý nás privádza do Ruska prvej polovice 19. storočia a stáva sa komunikačným kanálom medzi starým príbehom a dnešným recipientom v hľadisku. Marián Amsler chápe Vojnu a mier ako epopeju o živote človeka na pozadí dejín a ako lakmusový papierik medzi ostrými protikladmi, ktoré dokážu zapríčiniť veľké dejinné zvraty. V režijnej koncepcii, ale i vo všetkých ostatných javiskových komponentoch funguje protipól ako základný vyjadrovací prostriedok. Okrem iného sa tu syntetizujú dve kontrastné, ale vo výslednom javiskovom tvare integrálne prepojené médiá: divadelné prostriedky a filmová technika. Inscenácia sa tak prirodzene pohybuje na rozhraní intímneho ľudského príbehu a hraného vojnového dokumentu. Vojna a mier je ukážkou interpretácie klasickej predlohy prostriedkami súčasného európskeho divadla, ktoré sa najviac približujú k štýlu tzv. novému realizmu a live cinema, populárnym najmä v nemecky hovoriacich oblastiach.

Karol Mišovic

adaptácia: Alfred Neumann, Ervin Piscator, Guntram Prüfer
preklad: Roman Olekšák
inscenačná úprava a réžia: Marián Amsler
dramaturgia: Darina Abrahámová
scéna: Juraj Kuchárek
kostýmy: Marija Havran
hudba: Ivan Acher
pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
video: Marek Moučka
účinkujú: Martin Šalacha, Milan Ondrík, Ján Koleník, Richard Stanke, Anežka Petrová,  Petra Vajdová, Jana Kovalčiková, Ingrid Timková, Richard Autner, Ladislav Bédi, Ondrej Kovaľ, Adam Jančina, Dávid Uzsák, Dušan Jamrich, Erik Žibek, Dana Droppová, Kristína Spáčová, Simona Kollárová, Sára Polyáková, Jakub Švec, Annamária Janeková, Sandra Ľasoková, Alexandra Lukáčová, Timea Rošková, Romana Ondrejkovičová, Dušan Ambróš, Jakub Janotík, László István Béhr, Dániel Szebellai

podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: program Európskej únie Kreatívna Európa, Fond na podporu umenia, Nitriansky samosprávny kraj, mesto Nitra, Nadácia SPP, LITA – autorská spoločnosť  

Marián Amsler (1979) je absolventom dramaturgie a réžie na DF VŠMU v Bratislave. Už jeho študentské inscenácie Čechovových hier Platonov a Ivanov boli ocenené na festivaloch vo Varšave, v Prahe a v Brne, za obe získal aj cenu Dosky v kategórii objav sezóny. Po skončení štúdia spolupracoval s mnohými slovenskými i českými divadlami. V roku 2005 sa stal spoluzakladateľom nezávislého Divadla Letí v Prahe. Od roku 2008 pôsobil ako interný režisér HaDivadla v Brne a v rokoch 2010 – 2014 bol aj jeho umeleckým šéfom. V rokoch 2015 – 2018 bol režisérom a umeleckým šéfom Divadla ASTORKA Korzo ’90 v Bratislave. Pôsobí aj ako pedagóg na Katedre réžie a dramaturgie DF VŠMU v Bratislave. Ako významná osobnosť slovenskej divadelnej scény bol prostredníctvom réžií viackrát súčasťou programu Divadelnej Nitry: 2002 – Táňa, Táňa (VŠMU), 2003 – Platonov (VŠMU), 2012 – Pohania (Slovenské národné divadlo), 2018 – Ľudia, miesta a veci (Divadlo Andreja Bagara v Nitre), 2020 – Dom (Divadlo Andreja Bagara v Nitre). V roku 2012 bol kurátorom výberu slovenského programu Divadelnej Nitry.

„Na vzťahy a jednotlivé dejové epizódy inscenátori nahliadali z odstupu. Až sa natíska otázka, či nám neukazujú zmenšený model sveta, ktorého prostredníctvom môžeme pátrať po odpovediach na otázky o logike a histórii, etike a filozofii, vojne a mieri, slobode a zodpovednosti, láske a každodennosti atď., ktoré vnáša postava Rozprávača. Máme pred sebou veľkú divadelnú fresku v podobe sledu výtvarne budovaných mizanscén, za ktorými môžeme tušiť viac, než je v nich priamo vypovedané a ukázané.“ (Elena Knopová, kød – konkrétne o divadle, 7/2018)

„Po detailne vypracovanej scéne Juraja Kucháreka (v zmysle kontrastného názvu románu sa blatisté bojisko vpíja do vojnou poznačeného salónu) sa obratne pohybuje takmer neviditeľný kameraman s ručnou kamerou. Na projekčných plochách vidíme rozochvené obrazy. Tie raz efektne zobrazujú bojovú riavu, inokedy jemné odtiene emocionálnych poryvov. Amsler má teda k dispozícii nie jedno, ale hneď viacero javísk. (…) Napriek jasným koreňom vizuálnej koncepcie nemá video vznešenejšiu funkciu, ako obohatiť spôsob tradičnej podoby divadelného rozprávania. Dynamizovať, akcelerovať, ponúknuť publiku iný zážitok. Amsler má cit pre mieru, a preto sa zavďačí aj tým, ktorí deklamujú, že divadlo je o stretnutí so živým hercom aj fanúšikom veľkolepej výpravnosti najnovšieho seriálu. Bojové scény so skvelou choreografiou Stanky Vlčekovej sú atraktívne. Skromný dav hercov tvorí ilúziu chaotickej mäteže neprehľadného zápolenia v hmlistom lese. Rýchle strihy na upachtené tváre, potom zápas telo na telo. Padajúci umrlci by v Hollywoode mali oscarový potenciál.“ (Miloslav Juráni, .týždeň, 27/2018)