Tvár kniežaťa Pribinu sme kedysi vídavali na slovenskej dvadsaťkorunáčke denne. Nikoho pritom veľmi nezaujímalo, že žiadna jeho fyzická podoba sa nezachovala. Obdobných paradoxov nájdeme v bežnom živote takmer každého národa či štátu mnoho. Realita jednoducho niekedy musí ustúpiť mýtu či kultúrnemu konštruktu. Rovnako dôležité je však aj to, aby daný národ či krajina mali svojho Rastislava Balleka, ktorý sa systematicky venuje odhaľovaniu podobných rozporov vo vzťahu k významným osobnostiam dejín, či už ide o Jána Hollého, Jána Chalupku, Jozefa Tisa, Pribinu, alebo zbojníka Jánošíka. Nitrianska inscenácia vychádza z rozporuplne vnímaného textu historika Martina Homzu. Popri komediálnom aspekte autori dramatizácie rozvíjajú aj existenciálnu tragédiu kniežaťa, ktorý Nitrianskemu kniežatstvu vládol v rokoch 825 až 833. Popri Pribinovi ako kultúrnom konštrukte je tu aj Pribina skutočný človek, významný panovník, ktorého ostatky ležia nevedno kde. Divadelná koláž materiálov, historických štúdií, ale aj dramatických spracovaní vzostupov a pádov prvého známeho panovníka nitrianskeho kniežatstva prináša súčasné presahy a nekonvenčný pohľad na našu (pred)veľkomoravskú históriu. Prináša aj mnoho otázok: Čo vieme o našich dejinách? Aké sú korene našej identity vo svetle súčasnosti?

réžia: Rastislav Ballek
dramaturgia: Martina Mašlárová
scéna a kostýmy: Markéta Plachá
pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
účinkujú: Branislav Matuščin, Vladena Škorvagová, Otto Culka, Lukáš Herc, Ivana Kološová

Rastislav Ballek (1971) študoval filozofiu a sociológiu na FiF UK v Bratislave, neskôr absolvoval odbor divadelná réžia na VŠMU v Bratislave. Už jeho školské réžie a dramatizácie diel slovenskej klasiky (Odchod z Bratislavy, Podivíni) mali značný ohlas doma i v zahraničí. V rokoch 1999 – 2001 pôsobil ako interný režisér v Divadle SNP v Martine (dnes Slovenské komorné divadlo Martin), v rokoch 2001 – 2005 režijne spolupracoval s Divadlom Alexandra Duchnoviča v Prešove, v rokoch 2002 – 2009 bol interným režisérom i umeleckým šéfom v Mestskom divadle Žilina. Od roku 2006 intenzívne spolupracuje s bratislavským Divadlom Aréna, v ktorom vytvoril aj kultovú autorskú inscenáciu Tiso (2005) a režíroval inscenácie Kukura (2011), Holokaust (2012) či Rosmersholm (2013). Je laureátom niekoľkých ocenení prestížnej kritickej ankety Dosky vo viacerých kategóriách.

Základná znalosť doterajšej Ballekovej režijnej a Forgácsovej autorskej tvorby dávala tušiť, že nitrianska inscenácia nebude žiadnou oslavou národovectva či slovanstva. Téma etnickej identity je totiž u oboch väčšinou predmetom relativizácie. Ballek sa navyše systematicky zameriava na spochybňovanie idealizovaného vzťahu významných postáv našej histórie a väčšinového obyvateľstva. (…) Nevyhnutným predpokladom domova je jeho ohraničenie. Práve to ho totiž oddeľuje od cudzieho sveta. Prírodné prekážky, hmotné i nehmotné kultúrne prvky, múry budov. Všetky vytvárajú hranice medzi vonkajším a vnútorným svetom. Za jeden z najzaujímavejších prvkov Homzovej predlohy považujem spôsob, akým prepája politické hranice štátnych útvarov s prírodnými. Napríklad v časti, kde poukazuje na paralelu medzi sútokom Dunaja a Moravy a sútokom Dunaja a Hronu. Motív presného označenia polohy sa v inscenácii viacnásobne objavuje v rovine výtvarného symbolu. Jednotlivé zastávky putujúcich napríklad sprevádza demonštratívne ukazovanie replík dopravných značiek označujúcich začiatok obce s názvom daného sídla.

Miroslav Zwiefelhofer: My sme tu doma, alebo história, verzus príbeh. In mloki.sk, 23. 4. 2023