Pomník Červenej armády

1959 – 1960, sochár Tibor Bartfay

architektonická spolupráca Lívia Móryová

Pomník Červenej armády stojí na rozľahlej ploche pred budovou bývalého Krajského národného výboru, postavenou v roku 1956 v duchu socialistického realizmu. V zhode s tým bola pre nový pomník v roku 1959 sochárom Tiborom Bartfayom vytvorená aj bronzová podobizeň Červenoarmejca. Bartfay nadviazal na sochárske dotvorenie bratislavského Slavína (1957 – 1960), na ktorom sa podieľal a kde podobného víťazného Červenoarmejca vytvoril jeho priateľ Alexander Trizuljak. Víťazne vztýčená ruka so sňatou helmou je priamočiarym vyjadrením rozhodujúceho víťazstva Červenej armády, ktorú anonymný vojak zastupuje.

Priestorový plán pomníka zdôrazňujú dve ohniská s nápisovými tabuľami, symetricky umiestnené v popredí. Hoci námestie nie je administratívne uznané, pomník Červenej armády zostal a miestu naďalej prepožičiava zvláštny hodnotový status.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2019

 

 

Protest proti vojne

1963 – 1964, sochár Tibor Bartfay

architektonická spolupráca Štefan Svetko

Súsošie Protest proti vojne bolo inšpirované volgogradskou fontánou Barmalej a príbehom ľudí, riskujúcich vlastné životy pre ochranu tohto diela počas Bitky o Stalingrad.

Kým sa deti bezstarostne hrajú, matka v obrannom postoji uprene hľadí do diaľky, pripravená čeliť neznámej hrozbe. Sochár porušil pravidlá anatómie, aby v predimenzovaných proporciách pevného postoja a rúk umocnil myšlienku odhodlania matky chrániť deti. Protest proti vojne vznikol v turbulentnom období Studenej vojny. V tomto kontexte jeho výpoveď môže reprezentovať tragiku nemohúcnosti jednotlivca takejto hrozbe akokoľvek čeliť.

V roku 2008 prešlo súsošie s deťmi so súhlasom sochára čiastočnou obnovou a nevhodnou úpravou podstavca. Poškodená plastika matky zostala neobnovená, dnes je kritickom stave.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2019

 

 

„Vila K“

1934, architekt Oskar Singer

Tento dom v roku 1934 naprojektoval pre manželov Fritza a Etelu Kollmannovcov architekt Oskar Singer. Pri navrhovaní sa riadil princípmi, ktoré už v 20. rokoch sformuloval nitrianskym kolegom obdivovaný Le Corbusier. Počas vojny dom pôvodným majiteľom zhabal štát ako židovský majetok.

Veľká časť domu bola pôvodne vysunutá vo výške prvého poschodia na stĺpoch. Schodiskom vo veži je sprístupnený byt aj strešná terasa. Môže byť prekvapujúce, že tento na pohľad veľký rodinný dom je navrhnutý pre pohodlný život páru, nanajvýš trojčlennej rodiny. K celkovému výrazu významne prispievajú aj aerodynamické zaoblenia nároží.

Dom Kollmanovcov, nazývaný aj „Vila K“ bol ako hodnotný prejav funkcionalizmu u nás v roku 2011 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Od roku 2018 majitelia realizujú komplexnú obnovu.

Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016.

 

Plastika

pre sídlisko Párovce II

1969, sochár Ladislav Gajdoš

architektonická spolupráca Gabriel Strážovec

Sídlisko Párovce II, postavené v rokoch 1961 – 1968, výtvarne dotvoril plastikou aj sochár Ladislav Gajdoš. Šesť kamenných blokov, komponovaných v rade vedľa seba, má výlučne dekoratívnu funkciu. Zaujme tak rytmom opakujúceho sa základného tvaru v minimálnych

proporčných obmenách, ako aj variáciami abstraktného reliéfu na čelných plochách blokov.

Aj toto výtvarné dielo, ako mnohé iné vo verejnom priestore mesta, je predstaviteľom dobového úsilia o vytváranie kultúrneho životného priestoru pre život v socialistickej spoločnosti. Reprezentovali kultúrnu politiku totalitného štátu prostredníctvom zákonnej úpravy, prezývanej aj ako „Hlava 5“, vďaka ktorej sa umenie stalo povinnou súčasťou verejnej výstavby.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2019

 

 

Obytný súbor Predmostie

1956 – 1961, architekti Michal Maximilián Scheer, Tibor Gebauer a Štefan Sojka

Sídlisko, ktoré architekti naprojektovali v rokoch 1954 – 1955, sa malo stať organickou súčasťou historického mestského jadra, pričom vonkajší rad bytových domov na nábreží rieky mal slúžiť ako vizuálna základňa pre Nitriansky hrad pri pohľadoch na mesto od severovýchodu.

Obytný súbor je zostavený z normatívnych stavebných typov bytových domov železobetónovej konštrukcie s fasádnou úpravou v duchu diktovaného socialistického realizmu. Z urbanistického hľadiska je súbor určený dvoma osami – Mostnou ulicou ako osou komunikačnou, ktorá mala charakter akcentovaného reprezentačného vstupu do mesta, a osou občianskej vybavenosti a zóny pre kultúru a oddych, ktorá sa kolmo na Mostnú ulicu tiahla naprieč celým sídliskom. Projekt sa zrealizoval len čiastočne.

Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016.

 

 

Vojenský cintorín

1915 – 1918 | 1924, sochár Július Bártfay

Cintorín vznikol v roku 1915 pri Vojenskej barakovej nemocnici pre chorých a zranených vojakov v Mlynárciach. Na cintoríne boli pochovávaní vojaci bez ohľadu na príslušnosť k armáde, národu či národnosti alebo na vierovyznanie. Celkovo je na tomto mieste pochovaných viac než 400 vojakov a civilistov vrátane detí.

V roku 1924 bol cintorín doplnený o centrálne situovaný pomník so sochou vojaka. Vytvoril  ho nitriansky sochár Július Bártfay. Vojak stojí nad hrobmi s rukami opretými o hlaveň pušky. Ticho bilancuje, pokúša sa odpovedať na otázky, komunikuje melanchóliu preživších. Dielo je prejavom autorovho nestrojeného lyrického realizmu, vychádzajúceho z úprimného hlbokého prežívania témy, posilneného vlastnými zážitkami z vojny.

Drevené kríže po roku 1928 nahradili betónové náhrobníky s identifikačnými tabuľkami a symbolmi vierovyznania zosnulých.

Zdroj: © Nitrianske kultúrne dedičstvo, o. z., 2019