Kacírske eseje

Autor a režisér Miroslav Bambušek venoval inscenáciu Kacírske eseje Janovi Patočkovi a jeho filozofickému, ale najmä politickému či skôr spoločenskému pôsobeniu. Názov inscenácie priamo odkazuje na Patočkovu knihu Kacířské eseje o filosofii dějin. Inscenácia sa sústreďuje na posledné mesiace a dni života filozofa, začínajúce sa jeho aktivitami v hnutí Charta 77 a končiace sa jeho smrťou, spôsobenou násilnými výsluchmi na Štátnej bezpečnosti. Nejde však o životopisnú drámu, hoci je fakticky pevne ukotvená – najmä v sedemdesiatych rokoch 20. storočia a v roku 2019, keď stretávame spisovateľa K. (hrá ho Stanislav Majer), ktorý sa snaží napísať knihu o posledných troch mesiacoch Patočkovho života.

Okrem Spisovateľa a Patočku (v podaní Miloslava Mejzlíka) sa na javisku objavia Herakleitos, Beethoven, Prezident, Vyšetrovateľ a Šašo. Bambušek a jeho spolupracovníci predkladajú divákovi pestrú javiskovú esej, ktorá okrem slov pracuje s hudbou, obrazmi, fyzickými akciami a je veľmi zaujímavým divadelným pendantom k Patočkovým hlbokým úvahám o zmysle a filozofii dejín. Patočka sa vo svojom diele zanietene venuje otázke Európy a opakovane si kladie otázku, kde sa začali (jej) dejiny a aké je jej postavenie vo svete (geopolitickom i myšlienkovom); odpovede nachádza v starostlivosti o dušu, formulovanej vo filozofii Demokrita, Sokrata a Platóna. Herakleitos (stvárňuje ho filozof Miroslav Petříček), sám iného názoru, na scéne provokuje a zároveň sa pokúša pochopiť spomínaných filozofov. Prináša do sokratovského diskurzu polemos alebo spor či boj, ktorý podľa neho spája strany súperiace nielen na poli jazyka do novej jednoty. Tak proti sebe v životodarných protikladoch stoja politika a moc, dejiny a poézia, život a smrť, zákon a telo, jazyk a hudba.

Bambušek pritom dôsledne číta Patočkove texty a zároveň rovnako dôsledne študuje jeho biografiu, aby na javisku vytvoril metaforické situácie a obrazy z nich prameniace. Vladimír Franz (ako Beethoven, ktorého hudbe sa Patočka venoval a mal ju rád) inscenáciu naživo sprevádza hudbou a aj sa hudbou a zvukmi zapája do filozofických polemík Spisovateľa, Patočku a Herakleita. Aj postavy Prezidenta (Husáka) či eštebákov, ktorých výsluchy boli príčinou Patočkovho skonu v marci 1977, sú v tejto inscenácii zdvojené s metaforickými postavami z európskej literatúry a divadla. Bambuškovi sa podarilo vytvoriť intelektuálnu biografiu filozofa, ktorý sa snažil tak vo svojich textoch, ako aj v živote o obrodu spoločnosti, zdecimovanej v normalizačných rokoch naučenou bezmocnosťou. Alebo je to divadelná reflexia Patočkovho pokusu premyslieť a sformulovať pojmy ako sloboda, obeť, (nepolitická) politika. Vďaka výrazovým prostriedkom, ktoré divadlo má, predstavuje inscenácia Patočkov vklad do Charty 77 veľmi komplexne – ako dialóg filozofického/ideového konštruktu a poézie, hudby, obrazov, tiel. Scény z výsluchov sa tu striedajú s útržkami básní Karla Hynka Máchu, bytovými seminármi a debatami disidentov, rozhovormi bývalých eštebákov so spisovateľom, so songmi a s expresívnymi výtvarnými obrazmi. S Bambuškovými inscenáciami sa často spájajú prívlastky energické, expresívne, hlučné, drsné. Možno to platí o jeho raných prácach, no v poslednom období pracuje Bambušek s temporytmom omnoho citlivejšie, vďaka čomu divákovi ponúka možnosť hlbšieho zážitku zo svojich metaforických inscenácií.

Pátos, s ktorým pracuje, sa už neukrýva za hlučné plochy industriálnych zvukov a za expresívne texty chrlené hercami, ktoré atakujú diváka. Režisér ho exponuje v krehkejšej, obnaženejšej, a teda omnoho prístupnejšej polohe. Tón pátosu je vyvažovaný originálnou imagináciou a nečakanými riešeniami. Diváka neparalyzuje moralizovaním, iba ho sprevádza pri aktívnom dotváraní javiskových metafor a hľadaní vlastných ciest na „území étos“. Inscenácia Kacírske eseje je doterajším vrcholom Bambuškovej tvorby a patrí k najzaujímavejším udalostiam ostatnej divadelnej sezóny v Česku.

Ján Šimko

autori: Jan Patočka, Miroslav Bambušek
réžia: Miroslav Bambušek
scéna a kostýmy: Zuzana Krejzková
hudba: Vladimír Franz
dramaturgia: Jan Horák
video: Jan Daňhel, Jakub Halousek
svetlo: Pavel Havrda
zvuk: Petr Zábrodský
účinkujú: Miloslav Mejzlík, Stanislav Majer, Pasi Mäkelä, Jakub Gottwald, Marek Pospíchal, Vladimír Franz, Miroslav Petříček, Štěpán Chlouba

podpora prezentácie na Divadelnej Nitre: Fond na podporu umenia, Ministerstvo kultury České republiky, Nadácia SPP, program Európskej únie – Kreatívna Európa

Miroslav Bambušek (1975)
je dramatik, divadelný a filmový režisér, ktorý sa dlhodobo venuje kultúre ako platforme na politickú a sociálnu reflexiu. Vyštudoval filozofiu, francúzštinu a starogréčtinu. Je autorom viac ako tridsiatich divadelných hier (napr. Caligula, Hugo, Deutsches requiem, Do židov), dvoch nerealizovaných operných libriet (Lenin, Herakles) a filmových scenárov (napr. Baňa Barbora, Prípad Postelberg, Efekt prizerajúceho sa). Za hry Piesok (2002) a Porta Apostolorum (2004) uspel v súťaži o najlepšiu českú hru Cena Alfréda Radoka. V rokoch 2004 – 2006 inicioval a realizoval oceňovaný projekt Perzekuce.cz (inscenácie Porta Apostolorum, Útecha poľnej cesty, Horáková x Gottwald, Zóna). V rokoch 2009 – 2013 bol spoluiniciátorom site-specific projektu Cesty energie (inscenácie Zdar Boh! v ostravskej Bani Michal, Voda v pražskom Ekotechnickom múzeu, Urán v drnovskom bunkri, Ropa vo Winternitzových mlynoch v Pardubiciach). Spolupracuje so skladateľom P. Kofroňom, ktorý je autorom hudby jeho filmov, napr. Jan Hus – omša pre troch mŕtvych mužov (2009), a inscenácií, napr. Na Fidela mi nesiahaj (2007), Buzní kříž (2012), Cantos (2012). V Studiu Hrdinů naštudoval okrem Kacírskych esejí inscenácie Pustina P. Zajíčka (2014) a Dielo E. Jelinekovej (2017). Bambuškova inscenácia Útecha poľnej cesty bola uvedená v programe MF Divadelná Nitra 2006.