Dnes večer uzavrie 32. ročník Divadelnej Nitry hudbou, emociámi a obrazmi nabitý ukrajinský kabaret Danse Macabre. Prinášame vám úryvok z rozhovoru Olivera Reháka s jeho režisérom, legendou nezávislej ukrajinskej kultúry Vladom Trojickým.
Je to divadlo aj hudba, folklór a zároveň akustický punk. Po kabarete Ruže v roku 2016 sa na Divadelnú Nitru vracia ukrajinský ženský kolektív Dakh Daughters, známy aj z vystúpení na Pohode. Tentoraz prichádzajú s predstavením Danse Macabre, ktoré v stredu 27. septembra uzavrie tento ročník nitrianskeho festivalu. Viac nám o novinke porozprával režisér Vlad Trojickyj, zakladateľ kyjivského centra súčasného umenia Dakh, z ktorého vzišli aj Dakh Daughters.
Čím sa líši Danse Macabre od predchádzajúcich predstavení?
Je prvé, ktoré vzniklo po vypuknutí vojny. Premiéra bola v júni 2022 v parížskom Théâtre de l’Odéon. Odvtedy sme ho hrali v niekoľkých európskych krajinách. Ruže sú viac koncertom, Danse Macabre je viac divadlo. Dokumentárne divadlo, pretože rozpráva príbehy našich dievčat a ďalších ukrajinských žien po začiatku vojny, ktoré sa stretli s týmto skurveným ruským mierom, svetovým mierom. Je to zároveň naša forma odporu voči nemu.
Vieme, že ľudia už sú naozaj unavení z čítania správ o vojne, pretože trvá dlho a spôsobuje problémy aj v iných krajinách. Často však opakujem, že keď budete zatvárať oči a otvoríte ich až po nejakom čase, aj vašimi ulicami môžu pochodovať vojaci a vo vašej krajine zavládne nejaká nová forma fašizmu. Všetci musíme brániť svoju vlastnú budúcnosť. Toto je dôležitá pointa nášho predstavenia – musíme otvoriť oči, srdcia aj mysle a rozhodnúť sa, aký zajtrajšok preferujeme. Aký bude ďalší príbeh európskej civilizácie.
Vlad Trojickyj. Foto – Olga Zakrevska
Od predstavenia Ruže, ktoré vzniklo pred siedmimi rokmi a odohráva sa na Donbase, sa na Ukrajine zmenilo veľmi veľa vecí. Ako sa to premietlo do Danse Macabre?
Po februári 2022 sme museli zmeniť všetko, pretože všetko je iné – naše životy, naše pocity. Je to dokumentárnejšie predstavenie. Jeho štruktúru tvoria dve kompozície, ktoré vznikli ešte pred vypuknutím vojny a potom boli prerušené sirénou a bombardovaním. Naše herečky si zotreli mejkap a stali sa obyčajnými ženami. Rozprávajú vlastné príbehy aj niektoré najdramatickejšie a najtragickejšie príbehy, ktoré sa naozaj dotknú vašich sŕdc, ale zároveň pár veselých príbehov. Pretože nie sme len smutní, humor nás ešte neopustil. Takže predstavenie je zmesou rôznych atmosfér aj rôznych prvkov, rovnako ako antické tragédie obsahuje kontrasty. Toto divadlo nazývam skutočným divadlom, pretože dievčatá nič nehrajú, sú samy sebou, sú to ich vlastné životy. Je to skutočné okno na Ukrajinu, skutočný dokumentárny muzikál, ale zároveň s istou choreografiou a scénografiou, v metafyzickej rovine je tam aj kus nadčasovej mystiky.
Pre dievčatá sú to stále veľmi osobné a intenzívne pocity, takže po predstaveniach je pre ne ťažké komunikovať s divákmi. Niekedy to robím ja, zostanem v sále, a keď majú ľudia nejaké otázky, odpovedám. Ale neorganizujeme štandardné diskusie, pretože po tomto predstavení je potrebné aj isté ticho, pauza na premýšľanie a spracovanie celého zážitku. Teraz však, žiaľ, nemôžem prísť.
Zostáva stále cieľom ukrajinských umelcov brániť pred Ruskom ukrajinskú kultúru?
Samozrejme. Pretože Európa má špeciálny romantický pocit týkajúci sa ruských umelcov, ktorý tiež treba demýtizovať, pretože je to imperialistická kultúra. Ruskí spisovatelia opisujú nepotrebných ľudí, nepotrebnú spoločnosť, nepotrebný štát. Mnohí Európania dnes hovoria: Ach, samozrejme, Putin, to je také strašné, ale ruská kultúra je skvelá. Vieme o tom svoje, pretože ruská história sa opakuje od 16. storočia. Máme s ňou skutočne dlhú tradíciu, veľa zaujímavých umelcov zabili na Ukrajine počas stalinského teroru a počas celej sovietskej histórie. Teraz musíme tento príbeh otvoriť svetu, a preto v predstavení Danse Macabre používame aj diela skvelých ukrajinských básnikov zo začiatku 20. storočia.
Ale využili sme aj časť textu z Jóbovej knihy zo Starého zákona. Tú pasáž, kde sa Jób dozvedá strašné veci, jeho dieťa zomrie, všetko je zničené a on premýšľa o tom, ako ďalej žiť. História sa opakuje vo vlnách, opakovane musíme čeliť veľmi podobným problémom.
Po vypuknutí vojny ste odišli do Francúzska, ako tam trávite čas?
Väčšinu času cestujem, pretože okrem Dakh Daughters a Dakhabrakha mám vlastné projekty. Od začiatku vojny doteraz sme zorganizovali okolo štyristo vystúpení a rôznych akcií po celom svete. V USA, Kanade, vo Francúzsku či v Gruzínsku. Zbierame peniaze pre Ukrajinu a našu armádu, ako divadelníci a muzikanti zároveň zbierame ľudské príbehy a o všetkom rozprávame. Je to náš spôsob boja, nášho odporu voči Rusku.
Líšia sa reakcie na vaše vystúpenia pred publikom v rôznych krajinách?
Vlani v decembri sme hrali Danse Macabre dvakrát v Gruzínsku, na festivale. Ľudia plakali. Keď robíte skutočné divadlo, dotkne sa každého. Ale spomínam si, že keď sme vystupovali v Düsseldorfe a rozprával som sa s riaditeľom tamojšieho festivalu, tvrdil mi, že Európania sa teraz v divadle neradi stretávajú s vážnymi témami. Že uprednostňujú zábavu, zatváranie očí pred realitou: „Nie, nechceme už počúvať o týchto strašných veciach, máme svoje vlastné životy, chceme sa radšej odreagovať.“ Našou úlohou je nájsť spôsob, ako zasiahnuť čo najviac ľudí.
Ďakujeme Denníku N, mediálnemu partnerovi 32. ročníka MF Divadelná Nitra. Celý rozhovor dostupný na: https://dennikn.sk/3566294/dakh-daughters-vsetci-musime-branit-vlastnu-buducnost-nasou-formou-odporu-je-umenie/?ref=list
Ilustračné foto: Vlad Trojickyj v objatí s interpretkou kabaretu Danse Macabre. Foto (c) archív Dakh Daughters
